Vlčí zub

31. Pri vedomí

Bola som mŕtva?

Ale prečo to tak bolelo?

Otvorila som oči, no všetko bolo príliš rozmazané.

Pokúsila som sa vstať, avšak ostrá bolesť ma zložila na zem, kde všetko znovu potemnelo.

Zase som stratila vedomie...

Prebrala ma až príšerná bolesť v celom tele, ktorá sa stala neznesiteľnou, až som zrevala.

Pripomenulo mi to moju prvú premenu.

Keď sa bolesť vrátila do ako-tak znesiteľnej miery, zaostril sa mi zrak.

Nado mnou sa nakláňal muž v bielom plášti.

,,Vlkodlak," zavrčal.

Surovo mi nasadil náhubok, zdvihol ma za kožu na šii a hodil ma do klietky, ktorej smrad ma pálil v pľúcach.

Potom klietku prikryl dekou a odišiel.

Niekomu volal, ale nedokázala som počuť, o čom sa rozprávali.

Zarazilo ma to. S vlkodlačím sluchom by som ho mala počuť aj keby bol v inej miestnosti, ale teraz som nedokázala zachytiť ani jedno slovo, pritom som vedela, že je stále blízko.

Pravdepodobne som mala akosi zablokované schopnosti.

Nie kvôli nemu. Už predtým som sa nedokázala vyliečiť.

Ale čo mi vlastne bolo? Čo sa mi stalo?

V hlave sa mi začali pomaly vynárať záblesky spomienok, ale vždy, keď som si už myslela, že sa mi ich podarí zachytiť a spomenúť si, unikli mi.

Ja som sa chcela zabiť?!

Už som si spomenula...

🐺

Ahojte, vĺčkovia moji!

Ako sa vám pacila kapitolka?

Čo bude ďalej?

Ďakujem za 🌟&💬

WolfGirl♡

🐺