Vlčí zub

29. Breh rieky

Ľadová voda pomaličky obmývala piesčitý breh riečneho ramena.

,,Čo to je? Čo to tam pláva?" Spýtalo sa mladé dievča chlapca, ktorý stál niekoľko metrov ďalej.

,,Asi nejaké drevo," odvetil bez zdvihnutia hlavy, aby sa pozrel na zvláštny predmet.

,,Sivé drevo? Blbosť! Daj mi ďalekohľad, prosííím," žobralo dievča.

,,Rozbila by si ho," odsekol, no zvedavosť mu nedala. Vytiahol ho a pozrel sa sám.

,,To naozaj nie je drevo," povedal sústredene. ,,Vyzerá to ako...niečo chlpaté, možno nejaké zviera."

Dievčaťu viac netrebalo, bezhlavo skočilo do vody, ktorá jej siahala takmer po pás.

,,Stoj, strhne ťa prúd," zakričal za ňou brat, no nezastavila sa.

Opatrne a pomaly sa brodila proti prúdu, smerom ku približujúcej sa sivej hromádke srsti.

,,Je to pes," zakričalo dievča, ,,pomôž mi ho vytiahnuť!"

Chlapec si povzdychol a skočil do rieky tiež.

Každý chytili predmet každý z jednej strany a nemotorne ho vliekli ku brehu.

Keď ho dotiahli na plytčinu, kde im voda siahala sotva po členky, chlapec prekvapene vydýchol: ,,Vlk!"

,,Chudák," povedalo dievča potichu. ,,Pochovajme ho."

,,Také krásne zviera," zašepkal chlapec a čupol si, aby naň lepšie videl.

Rukou mu pohladil mokrú hlavu. Keď sa pozrel na svoje prsty, mal ich červené.

,,Krv. Nemôže byť mŕtvy dlho, keď mu stále prúdi krv," povedal múdro.

,,Pretože on nie je mŕtvy," vydýchlo dievča, keď priložilo dlaň ku vlkovej tepne.

,,Čo?" Vykríkol chlapec prekvapene. ,,Naozaj! No nedýcha. Musí byť strašne podchladený. Rýchlo ho odnesme domov!"

Za niekoľko minút nešikovnej chôdze z ťažkým bremenom prišli ku menšej chalupe.

,,Čo to, preboha, vlečiete," zalomil rukami bradatý muž, ktorý sa objavil vo dverách.

,,Našli sme utopeného vlka. Bije mu srdce, ale nedýcha," povedal chlapec naliehavo.

,,Potom teda nie je utopený," muž si neodpustil doberavú poznámku. ,,Rýchlo ho sem doneste," rozkázal vážne.

Položili ho na priedomie.

Muž si čupol ku vlkovi: ,,Rýchlo mi doneste uteráky a deku."

Mladí rychlo vbehli do domu.

Keď sa vrátili, vlkov hrudník sa pravidelne zdvíhal.

,,Ako si to urobil?" Spýtalo sa dievča s obdivom.

,,Nie je čas. Dajte," povedal stroho a ukázal na uteráky v rukách detí.

Rýchlo mu ich hodili.

Začal nimi sušiť vlkovu srsť a zároveň pomáhal lepšiemu rozprúdeniu krvi.

Potom ho zabalil do dvoch suchých uterákov a nakoniec do deky.

Potom tento vlčí závin zdvihol, akoby nevážil ani kilo, odniesol ho dovnútra a položil ku peci.

,,Bude v poriadku?" Opýtalo sa dievča úzkostlivo.

,,To neviem, Malia, nie som veterinár. Ale urobili sme všetko, čo bolo v našich silách. Je čas nechať to na prírodu."

🐺

Ahojte, vĺčkovia!

Čo bude ďalej?

Ako sa vám to zatiaľ páči?

Ďakujem za prečítanie

Nezabudnite 🌟&💬

WolfGirl❤

🐺