Vlčí zub

7. Zúfalstvo

Obrovský čierny vlk sa postavil priamo predo mňa.

Bol takmer dvakrát väčší, ako ja. Bojovať by bolo rovnaké bláznovstvo, ako pokus o útek.

Zo všetkých strán na mňa vrčali vlci, ktorí neboli síce takí veľkí, ako čierny vlk, ale stále vyzerali nebezpečne.

Pozrela som do krvavočervených očí obrovského vlka. Klesla som na zem. Jeho pohľad bol priam hypnotizujúci.

,,Vstup na cudzie územie sa trestá smrťou, malá vlčica," zaburácal.

Bola som taká vystrašená, až som sa ani nestihla diviť, ako to, že dokázal rozprávať.

Naraz sa vlci otočili ku mohutnému zjazvenému vlkovi, ktorý ťahal v papuli niečo čierne.

Zaostrila som zrak. Bolo to...Audrey?!

Vyštartovala som k nehybnej kope uhľovočiernej srsti.

Audrey bola ťažko zranená a v bezvedomí. Strčila som do nej nosom, ale neprebrala sa.

,,Zabiť," rozkázal obrovský vlk.

Naraz ma zaplavila vlna zúrivosti.

Mňa zabiť mohli. Ale Audrey, ktorá bola v tom momente celkom bezbranná, som im zabiť nesmela dovoliť.

Červenooký vodca prišiel ku nám.

Hnev ma zbavil strachu. Postavila som sa mu do cesty jasne dávajúc na javo, že Audrey chránim.

Vodca si posmešne odfrkol.

,,Odstúp, malá vlčica," povedal, avšak v jeho hlase som tentokrát započula vrčanie.

Postavila som sa do bojového postoja. Vyzvala som ho.

Ostatní vlci, ktorí dovtedy mlčali, pobúrene zavrčali.

Bolo mi to jedno. Bojovala som za Audrey. Dievča, ktoré mi zmenilo život. Ktoré zmenilo mňa.

Vodca sa zježil, oči sa mu zaleskli vzrušením. Moju výzvu prijal.

Zaútočila som ako prvá.

Niektorí vlci prekvapene vyštekli.

Vrazila som mu do hrude, avšak nepodarilo sa mi ho zhodiť.

Útok mi vrátil. Vrazil do mňa takou silou, až sa mi zatočila hlava.

Urobila som ešte zopár výpadov, avšak ani jeden z nich nedopadol tak, ako som chcela.

Nakoniec som náhodne pristála priamo pod jeho bruchom. Rýchlo som sa postavila a silne som ho uhryzla do slabín.

Muselo ho to poriadne zabolieť, pretože som ho tým vyviedla z rovnováhy.

A potom sme sa vrčiac a prskajúc váľali po zemi. Nedalo sa to porovnať s ktorýmkoľvek bojom, čo som dovtedy zažila.

Tento boj bol plný krutosti a zúfalstva, aké som dovtedy nepozerala. Nikto sa medzi nás nemohol zamiešať alebo prísť na pomoc. Také boli pravidlá.

Bojovala som zúfalo, hrýzla som a kopala ho prednými i zadnými nohami, nasadiac všetku silu len na to, aby ma nezadlávil.

Pokúšala som sa prinútiť nohy, aby sa pohybovali rýchlejšie a hlavu, aby sa prudko mykala, ale zakaždým, keď som ho chcela uhryznúť, sa pred mojimi zubami uhol a vrazil do mňa hlavou.

Keď som sa ho pokúsila pritlačiť k zemi, zvalil ma na chrbát. Svaly reagovali na pokyny môjho mozgu príliš pomaly.

Nemohla som sa mu vyrovnať. Zakaždým, keď som sa už chcela vzdať, som však pomyslela na Audrey a pokračovala som v zápase.

Skončilo sa to veľmi rýchlo. Mal oveľa viac sily a skúseností.

Kým on sa ani poriadne nezadýchal, mne už dochádzala energia. Keď sa mi vodcove ostré zuby zarezali do pleca, vyštekla som a snažila sa uniknúť.

Nedovolil mi ujsť a znova zaútočil. Pritlačil ma k zemi a čeľusťami mi zovrel hrdlo.

Jeho čeľuste sa pomaly zatvárali a mne začal dochádzať vzduch.

Nestihla som sa rozlúčiť..

To boli moje posledné myšlienky pred tým, ako všetko potemnelo.

🐺

Ahoj, moji vĺčkovia!

Ďakujem za🌟&💬, podporu a lásku

Milujem vás😚

WolfGirl♡

🐺