Vlčí zub

42. Dosť

Po všetkom, čo som prežila, som si uvedomila, že nemalo zmysel spoliehať sa na druhých.

Mohla som sa však spoľahnúť na seba?

Moja slepota ma hnala za nezmyselným cieľom. Moja pýcha ma pripravila o priateľa. Moja namyslenosť ma pripravila o svorku. Moja hlúposť ma takmer zabila. A moja dôverčivosť ma dostala sem...

Ale vedela som, že tu nechcem umrieť. To už by som radšej umrela pri skoku z útesu. Pokiaľ existovala nejaká vyššia moc, ktorá mi vtedy nedovolila umrieť, určite to nebolo preto, aby som umrela tu.

Osud ma skúšal, prapravil ma o dôveru v druhých i v seba samu, ale nezlomil ma.

Možno som vyzerala zúbožene a zúfalo, v mojom vnútri stále plápolal plameň nádeje.

Hoci som bola spútaná a ležala na operačnom stole, počúvala o jedinečnosti mojej DNA a trpela, ako nikdy predtým, aj pri skalpele zabárajúcom sa do môjho brucha som stále myslela na svet vonku. Nevnímala som bolesť, moja myseľ bola inde.

Možno to bolo spôsobené sedatívami, no zrazu som nevidela operačný sál, ale stála som na rozsiahlej zelenej lúke plnej kvitnúcich kvetov. Cítila som ich vôňu, cítila teplo slnka, počula šum lístia stromov v okolí a spev vtákov v ich korunách.

Akoby som tam bola naozaj...

Predo mnou stála uhľovočierna vlčica, jej krásne, modré oči mi naraz prišli povedomé.

Vyzerala nadľudsky pokojne a šťastne. Pocítila som neskutočnú túžbu po takomto šťastí. ,,Prosím," zašepkala som, túžobne hľadiac za ňou.

,,Ešte nie," usmiala sa. Až vtedy som si uvedomila, odkiaľ poznám tie modré oči.

,,Audrey," vydýchla som. ,,Veď," začala som, ale zlomil sa mi hlas, keď som to pochopila.

Podišla som bližšie a dotkla som sa jej nosom tváre.

Na sekundu som v jej očiach zahliadla smútok, potom sa však usmiala.

,,Budem s tebou," povedala, ,,budem ťa viesť."

V tom momente začalo všetko tmavnúť, lúka sa rozsypala ako piesok, Audrey sa rozplynula a ja som sa znovu ocitla v operačnom sále.

Na strope svietili dve rubínové oči. Beštia sledovala moje utrpenie. Cítila som, aká bola slabá. Dlho nikoho nezabila, pomyslela som si.

,,Pozoruhodné," hlas hlavného vedca prerušil tok mojich myšlienok. ,,Pozeraj," chytil ma za tvár a prinútil ma vidieť jeho úspech.

Podarilo sa mu vďaka naklonovaniu mojej DNA vytvoriť to, čo syntetika nedokázala - dokonalého zabijaka.

A prekvapivo...bolo mi to jedno, i keď to znamenalo výrazné urýchlenie vyzabíjania celého môjho druhu. Nezáležalo mi na tom. Jediné, na čom mi teraz záležalo, bolo dostať sa z tohoto prekliateho miesta.

Už príliš dlho som čakala na príležitosť, ktorá by sa pravdepodobne nikdy nenaskytla. Príliš dlho som čakala na niekoho, kto by mi pomohol, podržal ma a podporil, ale bolo to zbytočné.

Nič také tu neplatilo. Pre tentokrát som sa rozhodla vytvoriť si príležitosť sama.

Nemohla som prinútiť ostatných, aby som sa na nich mohla spoľahnúť, no mohla som prinútiť samu seba.

Bol čas pozbierať sa, vztýčiť hlavu a vykročiť vpred. Mala som plné zuby samej seba, dovoľujúc mojej minulosti ovplyvňovať budúcnosť.

Nikdy doteraz som si nepriznala, že som dovolila Temným vedcom rezať do môjho tela a trýzniť ma aj inými spôsobmi len preto, že som verila, že si to po tom všetkom zaslúžim.

,,A dosť!" Zrevala som.

🐺

Ahojte, zlatíčka!

Žijete ešte?

Snáď sa kapitolka páčila

Ďakujem sa 🌟&💬

🐺