Vlčí zub

47. Paluba

Netrvalo dlho a už som počula ohromný hrmot. Zavýjajúca siréna poplašného signálu mi takmer odtrhla uši z už vtedy boľavej hlavy.

Uháňala som ako zmyslov zbavená, unikajúc chápadlám hrôzy, ktoré ma držali pri dne celé mesiace. Nemusela som sa obzerať.

Vedela som, že za mnou bežia. Počula som ozývajúce sa cvendžanie kovových beštií, ktoré si šli priamo po mňa.

V diaľke som videla vodu. Bežala som po akomsi širokom múre pripomínajúcom hradby. Návaly hlúpych strojov neschopných logického zmýšľania sa pre príkaz chytiť ma ako prví vytláčali z cesty a niektorí sa jednoducho zosypali z múru po stranách do priekopy, avšak stále ich boli stovky.

Od konca múru ma nedelilo už ani len desať metrov a ja som stále nevidela ani len náznak schodov alebo akejkoľvek inej cesty ako sa dostať dole.

Nečakala som, kým ma doženú. Nepotrebovala som sa cítiť ako hlavná postava akčného filmu. Vedela som, čo ma čaká. Čokoľvek bolo lepšie ako to, čo by ma čakalo po dolapení.

Z celej sily som sa odrazila od betónovej hrany a znovu som dovolila chladnému vetru aby sa pohrával s mojou preriedenou srsťou. Zatvorila som oči a užívala si hrejivé lúče slnka na tvári spomínajúc si, ako chutí sloboda.

Zdalo sa mi, že sa zastavil čas. Všetko bolo nádherné. Videla som svoje šťastné momenty života, spoločné závody s Audrey v lese.

Skutočnosť, že sa rútim z výšky, o ktorej veľkosti som nemala ani poňatia, priamo do nekonečných vôd, pre mňa nebola dôležitá.

Bola som voľná.

Otvorila som oči, no nič som nevidela. Párkrát som zažmurkala. Všade bolo svetlo, no nedokázala som zaostriť zrak. Žiara, nekonečná žiara. Preveľmi sa mi to páčilo.

To je ono? Takto vyzerá život po smrti?

,,Dobré ráno, krásavec," ozval sa vľúdny hlas a všetko svetlo razom stmavlo.

Krásavec?

Potriasla som hlavou, no to som nemala robiť.

Prebehli mi zimomriavky celým telom od návalu bolesti, ktorý ma poctil svojou návštevou.

Nebola som mŕtva.

Po niekoľkých minútach bezvládneho ležania sa mi konečne podarilo rozpoznať drevenú palubu chatrnej lodičky a staručkého deduška, ktorý si ma už nevšímal, sústredil sa na ošúchaný prút, na ktorý zjavne chytal ryby.

Nevyzeral síce nebezpečne, no život ma stihol vytrestať za unáhlené závery, preto som ostávala ostražitá. Boli sme na šírom mori, alebo snáď jazere bez hraníc. Nikde na obzore sa nenachádzal ani len obrys pevniny. Bola som však príliš vyčerpaná na to, aby som sa unúvala strachovať.

Ľahla som si na labky a radšej som iba pohľadom skúmala všetko, na čo sa dalo dovidieť z mojej pozície.

Musela som nazbierať čo najviac energie, pokiaľ by sa mi podarilo prežiť, čakala ma veľmi dlhá cesta za splnením ťažkej úlohy.

🐺

Nech sa vám páči, vĺčkovia moji,

Tu je nová, pokojnejšia kapitolka

Ako sa vám pozdáva?

Čo bude ďalej?

Ďakujem za prečítanie

WolfGirl♡

🐺