Vlčí zub

34. Sused oproti

Dni v Podzemí sa vliekli pomalšie, ako letné oblaky, ktoré som tak veľmi túžila znovu uvidieť.

Dokonca som ani nevedela, aké je ročné obdobie.

Stratila som pojem o čase. Nemala som ani len poňatia, koľko som tam už vlastne bola.

Zúfalstvo bolo nákazlivejšie ako mor.

Nenápadne opantalo každého, kto bol v Podzemí.

Nebolo sa ani čomu čudovať.

Sledovať každý deň utrpenie, počúvať bolestné stony a pozerať sa na nevinných vlkov, ako im mizne iskierka života v očiach, zhasína plameň divokosti, či dokonca ako sa menia z neskrotného stvorenia na stroj, malo svoje následky.

Biely vlk oproti mne za ten čas prešiel veľkou zmenou.

Stihla som si ho obľúbiť a práve preto ma jeho smrť veľmi zasiahla.

Smrť?

Horšie.

Ako sám povedal, keď bol ešte ako - tak pri vedomí, ,,bohužiaľ jeho telo syntetickú DNA prijalo."

Zmenil sa na nepoznanie.

V to ráno som sa postavila, aby som ho pozdravila, ale nebol tam.

Nebol tam on.

Vo vzduchu som cítila smrť. Postavila som sa na zadné labky, aby som dovidela na celú zem jeho koterca, keď som to uvidela.

Otočilo sa to na mňa pohybom, ktorý nedokáže napodobniť žiadne živé stvorenie. Pozrelo to na mňa očami bez života, s tvárou bez emócií.

Zovrelo mi hrdlo.

Nebol to on. Už nie.

Syntetická DNA vytlačila z neho život.

Všetkých nás to čaká...

Pocítila som strach a smútok zo straty priateľa.

Zaklonila som hlavu a zavyla mu pieseň na rozlúčku.

Nikto sa nepridal. Nikto nebol ochotný riskovať, trpieť.

Preto sa môj hlas niesol nekonečnou chodbou plnou trpiacich zvierat, ozýval sa a rezonoval až dovtedy, pokiaľ nedobehol jeden z Temných vedcov a nezoznámil ma so silnou dávkou elektrického prúdu, ktorý ma pripravil o vedomie.

🐺

Akosi som sa neudržala a musela som túto kapitolu vydať už dnes😂

Čoskoro to znovu naberie na spáde, nebojte

Ale čo je s Bethany?

Ako to, že sa nedokáže liečiť a ani premeniť?

Na Štedrý deň bude ďalšia, tešte saa

Ďakujem za 🌟&💬

WolfGirl♡

🐺