Vlčí zub

20. Pes

Beštia bežala cez les, potom cez lúky a polia.

Po niekoľkých hodinách behu spomalila na klus a prenechala mi kontrolu.

Nemala som ani len poňatia, kde sa nachádzame. Neprekvapilo by ma, keby sme boli dokonca v inej krajine.

Netušila som, prečo sme neostali v bezpečí úkrytu Conanovej svorky a vydali sme sa bohvie kam.

Nemala som oblečenie, vodu, jedlo, strechu nad hlavou. Nemala som nič...

Porozhliadla som sa po okolí. Vyzeralo to ako okraj dediny, ktorú som nepoznala. Ostré zachádzajúce slnko mi zasvietilo do očí, akonáhle som prekročila hranicu lesa.

Na to, aby som vkročila do dediny, musela byť tma. Nikto ma nemohol vidieť vo vlčej podobe a ako človek som tam prísť nemohla, pretože som nemala oblečenie.

Počkala som do zotmenia. Potom som sa prikradla bližšie, vyhýbajúc sa pouličnému osvetleniu.

Bingo, pomyslela som si, keď som v tmavom kúte vysokej, významne vyzerajúcej budovy, našla menší kontajner s oblečením (asi) na charitu.

Bol síce zapečatený proti vyberaniu bezdomovcami, ale Beštii nerobilo problém prelomiť zámok.

Pár sekúnd neskôr som sa hrabala v hromade oblečenia, kde som si po chvíli našla pomerne obstojné nohavice a tričko.

Premenila som sa a obliekla.

Zrazu sa pri mne objavil menší pes a veľmi sa rozštekal.

Stačil jediný pohľad a pes zmĺkol, potom odišiel.

Vydala som sa pozdĺž jednej ulice, hľadajúc si miesto, kde budem môcť ostať aspoň zopár dní.

Zarazilo ma, že domy, okolo ktorých som prechádzala, vôbec nevyzerali ako typické chudobné dedinské domy, ktoré som dovtedy videla.

Preto ma na druhý deň neprekvapilo, že ma nikto neprijal a nedovolil mi prespať na čo i len jednu noc.

Radšej som sa premenila a vrátila sa späť do lesa.

Po niekoľkých minútach vytrvalého klusu do strmého kopca som sa zastavila pri jazere, aby som sa napila.

Prekonala som pomerne veľký rozdiel nadmorských výšok, až sa mi krútila hlava.

Keď som prekonala slabý závrat, rozhliadla som sa po okolí.

Nachádzala som sa na mieste, kde ihličnaté stromy postupne redli a pomedzi ne som mohla vidieť rozsiahle pasienky.

Počula som prenikavé zvonenie, ktoré - ako som si domyslela pri zacítrní výrazného pachu - nemohlo patriť ničomu inému, ako zvoncom oviec.

Podvedome som sa zaradovala, že som si našla miesto, kde je voda a aj korisť.

Začínalo zapadať slnko a ja som bola poriadne hladná.

Preto som sa vydala za pachom koristi.

Potom mi napadlo, že čierna, nadprirodzene veľká vlčica s neprirodzene sfarbenými očami by upútala nežiadanú pozornosť. Nikto ma na tak odľahlom mieste nemohol nájsť, preto som sa po dlhom čase premenila na striebornú vlčicu.

Zrazu sa spomedzi ovcí, od ktorých som bola necelých tridsať metrov, vyrútil veľký huňatý ovčiarsky pes a začal na mňa už z diaľky štekať.

Nebála som sa ho, ale jeho štekot poplašil ovce a bála som sa, ze by prilákal baču, co som nechcela.

Počkala som, kým pes dobehol až úplne ku mne.

Potom som mu pozrela do tváre a dovolila som, aby mi sčervenali oči.

Pes prudko zastavil a vyvalil na mňa oči.

Odfrkla som.

Na moje obrovské prekvapenie, psove oči tiež zmenili farbu z hnedej na modrú.

Tentokrát som to bola ja, ktorá nechápavo zažmurkala.

To nebol obyčajný pes...

Čo to je zač?

Ďakujem za 🌟&💬

WolfGirl