Vlčí zub

40. Šanca?

Prišla za mnou Audrey. Vyvalila som oči, keď svoje mechanické časti otočila do šialených uhlov, čo jej umožnilo prejsť cez mreže a dostať sa do môjho väzenia.

,,Rada ťa vidím," pozdravila som ju, položiac svoju hlavu na jej chladný krk.

Nepýtala sa, ako je možné, že dokážem rozprávať vo vlčej podobe. Bola som rada. Vysvetľovať jej okolnosti spojené s Beštiou by boli stratou drahocenného času.

Okamžite sme sa vrhli do štúdia plánu budovy, ktorý som pred niekoľkými dňami vyryla do zeme.

Ukázala som jej tiež kúsok papiera, ktorý som našla v desivej miestnosti s nádržami.

,,Podľa záznamov, ktoré som si uložila do pamäte, si dokreslila väčšinu správne," povedala, ,,ale nemáš to správne pooznačované."

Niekoľkými pohybmi svojej mechanickej laby vyryla do kamennej podlahy rôzne znaky, ktoré mi nič nehovorili.

,,Čo to je?"

Zrazu jej v mechanickom oku začalo blikať akési červené svetlo. Krátko na to sa rozosvietilo a vyšiel z neho lúč svetla, ktorý sa na zemi premietol ako digitálny plán budovy.

,,Neuveriteľné," vydýchla som. Budova bola tak neskutočne komplikovaná, až som začala premýšľať, či má vôbec zmysel pokúšať sa odtiaľ ujsť.

,,Je čas," zahrmela Audrey svojim robotickým hlasom.

Chvíľu som nechápala, ale zrazu mi stiahlo žalúdok úzkosťou.

,,Dnes? Teraz?"

Prikývla.

,,Koná sa hromadná údržba robotov," zašepkala. Počuť šepkať niečo s takýmto hlasom bolo naozaj zvláštne.

Potriasla som hlavou, zaháňajúc nepodstatné myšlienky.

Audrey vliezla do mnou ťažko vyhĺbeného tunela. Nasledovala som ju.

Znovu som sa ocitla v hrôzu vyvolávajúcej miestnosti plnej nádrží s trpiacimi vlkmi a psami.

Všade bolo ticho. Bola som nesmierne vďačná, že som mala Audrey pri sebe, bez nej by som nemala šancu vyznať sa v tomto bludisku.

Po niekoľkých minútach tichej chôdze zdanlivo nekonečnou miestnosťou sa Audrey mykla.

,,Je tu," povedala.

Chcela som sa spýtať, že čo tým myslela, ale veľmi rýchlo som mala česť zistiť to na vlastné uši.

Tichom sa veľmi nenápadne ozývalo pravidelné hrkotanie, kovové škrípanie a zvuky hydrauliky.

Máme spoločnosť, pomyslela som si.

Kamarátka mi posunkom naznačila, aby som sa skryla.

Poslúchla som ju a skočila som za blízky regál s náradím, nad ktorého účelom som sa radšej nezamýšľala.

Zo zákruty pomaly vyšiel stredne veľký robovlk.

Niečo na ňom mi prišlo veľmi povedomé.

Spomenula som to. Bol to práve ten vlk, ktorý bol kedysi susedom v koterci oproti mne.

Vyzeral inak. Obe oči mal červené, v prítmí mu svietili ako krvavé svetlušky.

Vydesene som vydýchla. Hoci som si hneď na to zahryzla do jazyka, stihol si ma už všimnúť.

Zavrčal svojim robotickým hlasom, ktorý som tak veľmi nenávidela. Nestihla som zareagovať, už ma držal za krk vo svojich kovových čeľustiach páchnucich olejom.

🐺

Ahojte, vĺčatka moje!

Konečne sa už blíži nejaká akcia

Ako sa vám zatiaľ páči?

Ďakujem veľmi pekne za krásne komenty

Dlhšie sa mi nechcelo písať, ale presvedčili ste ma❤

WolfGirl♡

🐺