Vlčí zub

28. Ťažoba zla

ℹℹℹ
Pred tým, ako začneš, pusti si hudbu, ktorá je v mediách (v priestore nad názvom kapitoly). Odporúčam čítať zarovno s hudbou.
♫

Keď som počula známy šum vodopádu, zrýchlila som.

Svoju úlohu som na tomto svete už splnila. Rozniesla som po svete toľko zla, mnohým som ublížila. Zabila som stovky a stovky ľudí...lovcov.

Nebola som hodná nazývať sa človekom, vlkom ani vlkodlakom.

Bola som iba obyčajný vrah. Netvor, ktorý bezcitne zabíjal. A ak práve nezabíjal, ubližoval druhým psychicky.

Pred očami sa mi vynárali obrazy mŕtvych lovcov, cítila som ich krv na svojej papuli.

Beštia, na ktorú som dovtedy zvaľovala všetky viny, keď som mala výčitky, za to v skutočnosti nemohla.

Bola som to ja. Ja som bola tá, ktorá všetko nechala zájsť tak ďaleko. To ja som jej dovolila, aby zabila prvého z lovcov.

Potom to bolo ako droga. Nikdy som si nepriznala, že vtedy sa mi to vlastne páčilo.

Ten pocit moci.

Moci rozhodnúť, či niekto zomrie, alebo nie.

V ušiach mi znel ich krik, žobranie o život. Na koži som cítila každý dotyk spôsobený márnou snahou vymaniť sa z mojich čeľustí a zachrániť si život.

Videla som ich vydesné oči, prázdne pohľady bez života.

Bez života, o ktorý som ich ja pripravila.

Mučilo ma to. Všetky tieto spomienky mi pripomínali, čo všetko som urobila.

Keby mi kožu prerezalo sto nožov, prebodlo ma tisíc šípov či zasiahlo milión guliek, necítila by som to.

Oproti psychickej bolesti, ktorú mi spomienky spôsobovali, bola fyzická bolesť smiešne malá.

Konečne som uvidela útes, pod ktorým tiekla mohutná rieka.

Moje nohy bežali stále rýchlejšie a rýchlejšie.

Nemohla som ďalej niesť so sebou ťažobu zla, ktoré som vykonala.

Iná cesta nebola.

Moje labky posledný krát pocítili pevnú zem pred tým, ako sa vrhli do náručia priepasti.

Teraz som slobodná, pomyslela som si pred tým, ako všetko potemnelo.