Vlčí zub

43. ...ešte nie...

,,A dosť!" Zrevala som.

Temný vedec, ktorý sa nado mnou dovtedy skláňal so skalpelom, odletel dva metre dozadu, chrbtom vrazil do steny a spadol na zem, z ktorej sa už nezdvihol. Ostatné bytosti v miestnosti sa pozreli na mňa.

Skočili, ale ja som tam už nebola. Stála som za nimi. Ja a Beštia - obe naraz. Nikdy predtým sme obe v jednom momente nedokázali ovládať telo, no teraz sme mysleli ako jedno. Naše myšlienky boli prepojené. Už som to nebola ja. Boli sme my.

Mechanické potvory sa na nás vrhali, ale my sme im trhali hadičky s nechutnou tekutinou, ktorá striekala všade po miestnosti.

Nanešťastie ich smrť nedokázala Beštii pridať na sile, pretože oni vlastne už ani nežili. Avšak rozorvanie krku Temného vedca stálo za to.

Jediný, ktorému sme nevenovali pozornosť, bol nový výtvor Temnych vedcov, v ktorého žilách prúdila aj moja krv...zmutovaná.

Vyzeral, že spí. Celkom neškodne. Odišli sme z miestnosti, kráčajúc rýchlo po chodbe, snažiac sa spomenúť na plán budovy.

Naraz mi cestu skrížilo to, čo ostalo z Audrey. Bolo mi nepríjemné zničiť niečo, čo bola kedysi moja kamaráka, avšak pri spomienke na pokoj a lásku v tvári skutočnej Audrey mi robilo problém zbaviť sa tohto monštra o čosi menej.

Zadýchaná po boji som nechala ležať telo s vytekajúcou čiernou tekutinou za sebou.

Prišla som ku dverám, ktoré mali podľa plánu viesť ku mostíku prepájajúcemu budovu, v ktorej som sa nachádzala, s budovou, z ktorej viedla úniková trasa.

Na moje prekvapenie neboli zamknuté. Super, potešila som sa v duchu, avšak radosť ma zaraz prešla keď som uvidela, čo bolo za nimi. A koľko toho bolo...

Desiatky a desiatky kovových potvôr čakali iba na mňa. Vlastne možno ani nie, ale strážili tieto dvere a keď ma uvideli, vrhli sa na mňa.

Kedysi by som sa otočila a rýchlo zatvorila dvere, aby sa ku mne nedostali a utekala by som späť, vzdajúc sa svojho plánu.

Teraz som však iba rozkročila nohy, stojac v bojovom postoji, vycerila som zuby a vrhla som sa naproti smrti. Sekala som a hrýzla na všetky strany, pomaly sa strácajúc medzi telami robopsov a robovlkov.

Pomaly mi dochádzali sily, Beštia nevládala tiež. Keby sme bojovali proti živým tvorom, ich zabitím by sme stále viac a viac silneli, avšak takto sme len viac a viac slabli.

Nemali sme šancu. Bojovali sme a bojovali, až do posledného dychu. Keď však ten prišiel skôr ako víťazstvo, bolo nad slnko jasné, že to skončí zlyhaním.

Samozrejme, tie prekliate potvory padali tiež, avšak prichádzali ďalšie a ďalšie, akoby bol ich počet prepojený s mojím zúfalstvom. Čím beznádejnejšie som videla svoj boj, tým viac sa ich objavovalo.

Posledné , čo som stihla vykonať, bol široký úsmev. Úsmev, ktorý nijako neodrážal fakt, že by som bola šťastná, pretože to nebola pravda.

Bol to úsmev smútku, sprevádzaný slzami v očiach a stiahnutým hrdlom.

Takže takto to vyzerá, keď umiera nádej... Urobila som mnoho zla, ale skutočne som si zaslúžila takýto koniec? Bola som vo svojom živote skutočne beštiou alebo som mala aj srdce? Čo dobré som tu zanechala? Čo som urobila pre to, aby sa tento svet zmenil k lepšiemu?

V hlave sa mi prehnal hurikán myšlienok a hlavne otázok, na ktoré som nestihla odpovedať. Bolo neskoro. Zrak sa mi zahmlel, najprv slzami, avšak potom všetko začalo tmavnúť.

,,Ešte nie," zašepkala som, ,,ešte nie," avšak z mojich úst nevyšlo žiadne slovo.

🐺

Ahojte, lásky moje!

Ako sa páčila kapitolka?

Nesmierne ďakujem za podporu.

Chcem vám popriať krásne sviatky a hlavne zdravie

Ľúbim vás

WolfGirl♡

🐺