Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

1. kapitola

BETHANY

„Proste na to turné pôjdeš, či sa ti to páči alebo nie" skríkla na mňa mama.

„Fajn" odvetila som pokojne.

„Čo si povedala?" pozrela na mňa šokovane.

„Že fajn" zopakovala som a pozrela na ňu.

„Ako môžeš byť taká pokojná?" skríkla znova.

„Pozri, nebudem sa s tebou hádať. Chceš aby som odišla? Tak odídem" postavila som sa zo sedačky.

„Beth...tak to nie je. Nechcem aby si odišla, len proste..." nevedela čo povedať.

„Ty už radšej nehovor nič" pokrútila som hlavou a nahodila svoj typický face.

„Takto so svojou matkou nehovor" oboril sa na mňa Paul.

„Kedy odchádzame a na koľko?" otočila som sa jeho smerom a ignorovala jeho poúčanie o slušnom správaní.

„Máš dva dni na to aby si sa pobalila a odchádzame na rok" odpovedal mi a postavil sa vedľa mamy.

„Ešte niečo odo mňa potrebujete?" opýtala som sa ich so svojím typickým nezáujmom.

„Začni sa správať na svoj vek" premeral si ma pohľadom Paul.

„Správam sa na viac ako len na svoj vek" odvrkla som a vybehla do svojej izby. Zabuchla som za sebou dvere a zvalila sa na posteľ.

„Netrep tými dvermi Montgomeryová" zvrieskol na mňa Paul.

„Skap" zašepkala som si sama pre seba. Postavila som sa z postele a vyšla na balkón. Sadla som si na deku, ktorú som si tam nechala. Nechtiac som sa oprela o ruku, ktorá má stále bolela. Náhle sa mi vrátili všetky spomienky, na ktoré som tak zúfalo potrebovala zabudnúť. Vybavila sa mi jeho tvár, jeho škodoradostný úsmev keď ma mlátil a jeho slová, ktoré ma dostali až na samé dno. Nedokážem v noci zaspať bez toho aby som sa neunavila plačom. Vyrástla som príliš rýchlo. Mám 19 rokov a snažím sa aby nikto v mojom okolí nevidel ako trpím. Iné 19-ročné dievčatá si práve teraz vyberajú svoju vysnenú vysokú školu, ja si práve teraz plánujem kam utečiem a či sa vôbec vrátim. Najradšej by som odišla hneď teraz a nikdy sa sem nevrátila. Nedokážem žiť v tomto meste, nedokážem žiť pri svojej mame a Paulovi, ja už ani nedokážem myslieť na nič iné ako na útek. Celý život som si spackala jedným zlým rozhodnutím, za ktoré budem pykať do konca svojho života. Nedá sa to zmeniť a ani napraviť. O mojej chybe nevie dokonca ani moja vlastná matka. Celé tie dva týždne čo som bola v nemocnici si myslela, že som utiekla a keď som sa vrátila domov privítala ma otázkou: „Tak, aké mesto si navštívila tento krát?"

Nemôžem jej to zazlievať, utiekla som už veľakrát ale toto som si vážne nezaslúžila. Potrebovala som objatie, potrebovala som útechu, potrebovala som len aby pri mne stála moja mama ale namiesto toho som sa dočkala rany pod pás. Rany, ktorú nevylieči žiaden lekár.

Možno má mama pravdu a pomôže mi tá cesta, ale čo ak sa mýli? Čo ak sa stane niečo nečakané? Je tu príliš veľa čo ak. Nepotrebujem mať na krku ďalší problém, stačia mi tie čo už mám. Chcem konečne žiť normálny život niekde ďaleko odtiaľto. Problém je len v tom, že už dosť dlho svoj život nežijem, len ho prežívam.

Poslednýkrát som pozrela na hviezdy a mesiac a postavila sa. Zobrala som deku a poskladanú ju položila na stoličku. Vybrala som spod postele svoj veľký tyrkysový kufor a otvorila skriňu. Povyťahovala som si všetky veci a hodila ich na posteľ. Postupne som ich poukladala do kufra. Nechala som si len pár z nich na dva dni, ktoré ma ešte čakali a zvyšok som odložila naspäť do skrine. Kufor som dôkladne zatvorila a zamkla. Zdvihla som ho a uložila naspäť pod posteľ.

Vytiahla som ďalší kufor o niečo menší, tiež tyrkysový. Do toho som si naukladala všetku spodnú bielizeň, bižutériu a kozmetiku. Nechala som ho ešte otvorený, ak by som náhodou niečo potrebovala a odpratala ho do bezpečnej vzdialenosti. Postavila som sa zo zeme a zatvorila balkón. Zobrala som si uterák a otvorila dvere na svojej izbe.

„Myslíš, že jej to pomôže?" začula som úryvok rozhovoru mamy a Paula.

„Dúfajme, malé nemôžeme priviesť do takejto atmosféry a tebe to tiež neprospieva" vyvalila som oči. Moja mama je tehotná?

„Ty si tehotná?" napochodovala som do obývačky.

„Beth..." pozrela na mňa vystrašene mama.

„Tak si, alebo nie?" opýtala som sa priamo.

„Som, ale Beth nie je to tak ako si myslíš" pozrela na mňa prosebne.

„Mami, si tehotná, je to tak ako si myslím" pozrela som na ňu neveriacky.

„Bethany, vypočuj nás" zapojil sa do rozhovoru Paul.

„Teraz vás mám počúvať? Mali ste mi to povedať dávno. Od kedy to viete? Kedy ste mi to chceli vlastne povedať? Alebo, chceli ste mi to vôbec povedať?" kládla som otázky jednu za druhou.

„Bethany spomaľ, proste sa to stalo" povedala mi mama.

„Ale mňa nezaujíma, že sa to stalo. Mňa zaujíma prečo ste mi to nepovedali" pozrela som na nich.

„Nevedeli sme ako" zapojil sa Paul.

„A čo napríklad takto: Vieš Beth, tvoja mama je tehotná. Budeš mať súrodenca. To by mi úplne stačilo" pozrela som na neho nenávistne.

„A prijala by si to?" opýtala sa ma mama.

„Prijala by som to oveľa lepšie ako teraz" pozrela som na ňu. Chcelo sa mi plakať, tak veľmi sa mi chcelo plakať ale už dávno som sa odnaučila plakať pred niekým cudzím, aj keď to bola moja mama, bola mi cudzia.

„Prepáč nám" rozplakala sa.

„Na ospravedlnenia je už neskoro, nemyslíš?" pozrela som na ňu a otočila sa na odchod.

„Beth, počkaj" zakričal za mnou Paul.

„Čo?" otočila som sa naspäť.

„Ber ohľad na svoju mamu, nepridávaj jej ďalšie starosti" pozrel na mňa.

„Už len dva dni mami a potom sa ma zbavíš na celý dlhý rok. A ktovie, možno aj navždy" usmiala som sa na mamu a odišla do kúpeľne. Zavrela som za sebou dvere a zamkla sa. Zobliekla som sa a pustila si vodu. Vošla som pod prúd teplej vody a nechala ju stekať po svojom tele. Oprela som sa o stenu a pomaly sa zviezla na zem. Horúčkovito som rozmýšľala čo budem robiť ďalej, čo sa so mnou stane, kam pôjdem. Nedokázala som nájsť žiadne rozumné východisko. Bolo mi ľúto, že mama plače ale ja som s tým nedokázala robiť nič. Bola som možno dôvodom jej plaču ale to bola aj ona mojím a to dlhých päť rokov. Od kedy ocko zomrel. Každá z nás sa s tým vyrovnávala po svojom.

Po dlhých minútach strávených schúlená pod prúdom tečúcej vody som sa postavila a rýchlo sa osprchovala. Zastavila som vodu a vyšla von. Zabalila som sa do uteráku a prebehla z kúpeľne do svojej izby. Zamkla som za sebou dvere. Natrela som sa levaduľovým telovým mliekom a obliekla sa do pyžama. Uterák som vyvesila na balkón a ľahla si do postele. Tam som už nedokázala udržať slzy, a tak, ako každý večer, som sa srdcervúco rozplakala a po hodinách strávených plačom aj konečne zaspala.