Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

14. kapitola

„Toto je náš barák, kde sa väčšinou všetci stretávame na spoločné akcie alebo pri riešení konfliktov" oznámil mi hneď pri vstupe do domu Harry.

„Inak máte každý svoj byt?" opýtala som sa zo zvedavosti.

„Niektorí byt, iní dom" zasmial sa Liam nad mojou otázkou.

„Ideme sa zbaliť, zatiaľ sa tu porozhliadni" usmial sa Zayn a všetci sa pobrali niekam preč. Prechádzala som sa po dome. Mali to tu naozaj krásne. Bol jednoduchý a jednoposchodový. Kuchyňa bola spojená s obývačkou a obe boli dosť luxusne zariadené. Prešla som do ďalších miestnosti, čo boli kúpeľňa a WC. Takú obrovskú kúpeľňu som ešte nikdy v živote nevidela. Bola pomaly tak isto veľká ako moja izba a nemohla som povedať, že by tá bola malá. Nechala som radšej kúpeľňu kúpeľňou a prešla som sa po chodbe. Na jednej strane boli troje dverí a hneď oproti ďalšie tri. Na čo je vám toľko izieb? polemizovala som si sama pre seba. Išla som až na koniec chodby a pozrela sa z okna, ktoré bolo umiestnené na konci. Z okna bol výhľad na ulicu kde momentálne nechodili žiadne autá.

„Páči sa ti tu?" ozval sa za mnou Niall, zvrtla som sa na päte a pritlačila sa do rohu steny.

„Hej, je to tu pekné" odpovedala som mu sekane.

„Čo sa deje?" priblížil sa ku mne a ja som sa ešte viac nalepila na stenu a tajne dúfala, že ma pohltí.

„Čo by sa dialo?" odpovedala som mu roztrasene.

„Bojíš sa ma" pozrel na mňa prekvapene.

„Nebojím" pozrela som do zeme.

„Beth, mňa sa nemusíš báť" bol odo mňa už len na pár krokov.

„Niall, nechaj ma, otoč sa a choď preč" vysúkala som zo seba.

„Prečo sa ma bojíš?" opýtal sa.

„Ideme" zakričal z opačnej strany chodby Liam. Rýchlo som sa prešmykla vedľa Niall a utiekla kade ľahšie. Neviem či sa mi to iba zdalo alebo som v jeho očiach nevidela to čo pred tým. Bolo mu ľúto, že sa ho bojím? zamyslela som sa, Nechápem ho. Najprv ma „napadne" a potom sa tvári ako neviniatko? Čo to má celé znamenať?

„Nad čím rozmýšľaš?" opýtal sa ma Louis.

„Nad tou vašou slávnou chatou" zasmiala som sa.

„A na čo si prišla?" chytil ma okolo pliec.

„Že sa už neskutočne teším" pritúlila som sa k nemu a nechala ho nech ma odvedie do auta kde nás čakal Paul.

„Ale vám to trvalo" zasmial sa hneď ako sme nasadli.

„Museli sme sa predsa poriadne zbaliť a ukázať Beth dom" zasmial sa Zayn.

„Až na to, že dom som si pozerala sama" usmiala som sa.

„Ale to je len taký detail" žmurkol Zayn.

Ostatok cesty sme boli všetci ticho. Neviem ako ostatní ale ja som si užívala výhľad na Londýn. Nebola som tu síce len týždeň ale chýbalo mi to tu. Ten hluk, tá vôňa a vzduch, ktorý tu vládol. Najviac mi však chýbal domov. Nie dom, v ktorom bývam ale tie spomienky, ktoré v ňom mám ukryté, a ktoré sa mi vynorili hneď ako som prekročila prach toho domu. Moje prvé kroky aj tento krát viedli k oknu z výhľadom na park, v ktorom som strávila celé svoje detstvo. Kým sa Paul zvítal s mamou, ja som si užívala pokoj v duši.

„Beth?" ohlásila ma tichučko mama.

„Ahoj mami" usmiala som sa.

„Som rada, že ťa vidím" usmiala sa neochotne.

„Hmm...idem si zbaliť veci" otočila som sa a so sklonenou hlavou kráčala k schodom.

„Beth?" zastavil ma ešte Paul.

„Áno?" otočila som sa späť a pozrela na neho.

„Zbaľ si aj veci, ktoré budeš brať na turné. Zoberiem ti ich keď pôjdem po vás k jazeru" usmial sa.

„Jasné" vyšla som hore schodmi a zavrela sa v izbe. Oprela som sa o dvere a predychávala to, že som práve videla svoju mamu. Od dverí som sa odtrhla až po desiatich minútach. Vybalila som si kufre, ktoré mi do izby doniesol Paul. Všetky špinavé veci som povyhadzovala do prúteného koša, ktorý som mala v kúpeľni a ostatné si poriadne prezrela. Zo skrine som si vytiahla ďalšie čisté veci a všetko to uložila do kufra, ktorý som následne zavrela. Z menšieho kufra som si vytiahla kozmetiku a podobné hygienické vecičky, ktoré som si premiestnila len do veľkej tašky, ktorú som mala v pláne brať k jazeru. Do nej som si nahádzala nejaké čisté oblečenie, ktoré pozostávalo väčšinou z legín, dlhých tričiek, kraťas, vestičiek, tenisiek a podobných vecí, bez ktorých by som neprežila.

„Beth? Môžem ísť ďalej?" zaklopala mi na dvere mama.

„Poď" odpovedala som jej a postavila sa zo zeme.

„Ako sa mi tam máš? Všetko je v poriadku?" vypytovala sa ma.

„Zrazu ťa to zaujíma?" pozrela som na ňu.

„Vždy ma to zaujímalo" podišla ku mne a chytila ma za ruku.

„Mami prestaň, fakt na toto nemám náladu. Prišla som sa len zbaliť a odchádzam a naozaj sa nechcem hádať" vytrhla som si ruku z tej jej.

„Miláčik, ani ja sa už nechcem hádať a viem, spravila som veľa chýb od otcovej smrti..." hodila som na ňu nenávistný pohľad.

„Prestaň! Kým je ešte čas" upozornila som ju ale ona ma ignorovala.

„Chcem sa ti ospravedlniť. Nikdy som nebola fantastickou matkou, čo sa o tvojom otcovi nedá povedať. Milovala som ho tak veľmi, že po jeho smrti som si neuvedomovala, že mám ešte krásnu, a čo bolo podstatné, zdravú dcéru, ktorá ma potrebuje" pomaly jej začali tiecť po tvári slzy.

„Povedala som ti prestaň! Nikdy ma nepočúvaš a nikdy si ma ani nepočúvala" zvrieskla som, chytila tašku do rúk a zletela dole schodmi.

„Bethany..." kričal za mnou Paul ale ja som ho ako vždy pri nejakom probléme ignorovala. Otvorila som vchodové dvere a vybehla na ulicu. Preletela som cez ňu a len tak-tak, že ma nezrazilo auto. Tašku som hodila do trávy a ja som sa oprela o strom, ktorý bol po blízku. Skĺzla som po ňom na zem a rozplakala sa.

„Beth" pribehol ku mne Louis.

„Nechaj ma" vzlykla som a on sa ku mne sklonil.

„Nenechám ťa" pritiahol si ma k sebe a objal „Beth, je mi to ľúto"

„Nemá ti byť čo" smrkla som.

„Neplač a poď, už odchádzame" zdvihol ma zo zeme a prehodil si moju tašku cez plece.

„Prečo to všetko robíš?" pozrela som na neho s uplakanými očami.

„Čoskoro sa to dozvieš" utrel mi slzy a vlepil mi pusu na čelo.