Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

11. kapitola

„Čo to robíš?" pozrela som na neho vystrašene.

„Beth..." vyvalil oči a chytil moju tvár do rúk. Nechtiac sa chytil aj modriny pri pere. Sykla som od bolesti a odskočila do neho „Neboj sa ma" pomaly ku mne pristúpil a znova mi chytil tvár do dlaní, teraz už o čosi jemnejšie.

„Nebojím sa, len to bolí" chytila som si miesto kde bola ďalšia modrina.

„Koľko ich ešte máš?" prešiel mi prstom po jednej aj po druhej.

„Len tie dve" usmiala som sa.

„Ako sa ti to stalo?" opýtal sa ma to čomu som sa chcela silou mocou vyhnúť.

„Spadla som" snažila som sa klamať presvedčivo.

„Kde?" opýtal sa ma a pri tom si stále prezeral moje modriny.

„Na schodoch, keď som sa včera večer vracala z vonku" klamala som len sa tak prášilo.

„Neverím ti" odvetil pokojne Louis a usmial sa.

„Prečo?" opýtala som sa ho šokovane.

„Pretože keď klameš zúžia sa ti zreničky" pohladkal ma po líci.

„Ako to vieš?" ostala som prekvapene stáť.

„Pozorujem ťa, viac ako by som mal" prezrel si každý kúsok mojej tváre. Jednu ruku mi priložil k lícu a prstom ma po ňom pohladkal. Najprv len trošku ostýchavo ale potom sa osmelil. Prešiel mi prstom po pere, po modrine a opäť sa vrátil k lícu. Druhú ruku zdvihol k môjmu čelu, prešiel mi po ňom palcom a jemne mi zišiel po nose dole. Mimovoľne som sa usmiala a zavrela oči „Máš krásny úsmev" vyslovil to akoby v tranze. Otvorila som oči a zahľadela sa do tých jeho.

„Ďakujem" vysúkala som zo seba.

„Za také mi neďakuj, myslel som to úplne vážne a je to pravda. Ale vieš čo je na tom všetkom najhoršie?" potlačil ma k stene výťahu a priblížil sa ku mne na vzdialenosť dvoch centimetrov.

„Čo?" vydýchla som.

„Že ťa nemôžem dostať z hlavy, nech sa akokoľvek snažím stále na teba myslím. Keď zavriem oči si to jediné čo dokážem vidieť. Ak nie som pri tebe cítim sa prázdny a ja neviem prečo" obtrel sa mi jemne o pery, túžobne som pootvorila tie svoje.

„Tak to sme na tom rovnako" habkala som.

„Dovoľ mi ťa pobozkať" prosil ma zúfalo. V momente ako to vyslovil sa ozval môj zdravý rozum a zatlačil všetky city do úzadia.

„Nemôžem" sklonila som hlavu a jemne ho odtlačila.

„Prečo?" pozrel na mňa prekvapene.

„Louis, ja proste nemôžem" snažila som sa potlačiť slzy.

„Fajn" otočil sa mi chrbtom a znova spustil výťah.

LOUIS

„Louis" snažila sa ma zúfalo otočiť k sebe.

„Nechaj ma" zavrčal som na ňu.

„Nenechám, otoč sa" potiahla ma za ruku ale mnou to ani len nepohlo. Bol som na ňu nahnevaný a ani neviem prečo. Nedovolila mi urobiť to po čom túžim od kedy som ju prvýkrát uvidel. Ona si to neuvedomuje ale záleží mi na nej viac ako si myslí. Deň a noc nemyslím na nič iné len na jej krásne pery, ktoré túžim bozkávať až kým ma nebude prosiť aby som prestal.

„Louis" posledný chabý pokus pred tým ako sa otvorili dvere na výťahu. Vyletel som z neho ako keby mi za pätami horelo. Nevidel som ju ale vedel som, že ostala stáť na mieste a ani sa nepohla. Ja som vpálil do izby a vo dverách sa zrazil s Liamom.