Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

2. kapitola

O dva dni

Pred domom zastalo akési veľké čierne auto. Pozorovala som to auto z balkóna. Postupne z neho povychádzali chalani. Jeden z nich sa zahľadel na mňa a zakýval mi. Zdvihla som obočie a neunúvala sa na neho čo i len usmiať, vošla som do izby. Zatvorila som balkón a zhlboka sa nadýchla.

„Beth, znes si dole kufre" zakričal mi zdola Paul.

„Začína to..." povzdychla som si a vytiahla spod postele kufre, ktoré som už mala dávno zbalené. Vyložila som ich na chodbu a poslednýkrát sa usmiala do prázdneho priestoru predo mnou. Pripravená na ten najťažší rok vo svojom živote, otočila som sa.

„Nepotrebuješ pomôcť?" zjavil sa predo mnou Louis.

„Nie" odbila som ho.

„Určite?" pozrel raz na mňa a raz na kufre.

„Zvládnem to sama" podišla som k prvému, menšiemu kufru a zodvihla ho. Zniesla som ho pomaly dole a na päte sa otočila. Za mnou už stál Louis aj s mojím druhým kufrom.

„Nemáš zač" usmial sa.

„Ktorému zo slov zvládnem to sama, si nerozumel?" pozrela som na neho a zdvihla obočie.

„Bethany, správaj sa slušne" pozrela na mňa výhražne mama. Neveriacky som na ňu pozrela a schytila bundu.

„Kam akože ideš?" opýtala sa ma, neodpovedala som jej len som pokračovala v ceste „Bethany, neignoruj ma!" skríkla.

„Do riti! Bethany, správaš sa ako decko. Zober si tie kufre a odnes si ich k autu, nikto z nás ti nebude robiť poslíčka" zvrieskol Paul.

„Nehuč po mne" pozrela som priamo na neho a zdvihla hlavu. Zobrala som si kufre, každý do jednej ruky a vybrala sa von z domu. Nebolo mi dvakrát príjemné, že chalani museli byť svedkom našej hádky ale nemohla som s tým nič robiť. Nebudem len stáť a pozerať sa na ich výstupy.

Vyšla som z dverí a prehrabla si vlasy. Zložila som kufre zo schodov a ďalej pokračovala k autu. Ako na povel z neho vystúpil starší pán, mohol mať tak 45 najviac 50 rokov.

„Dobrý deň slečna" usmial sa.

„Dobrý" opätovala som mu úsmev.

„Som Austin, váš vodič" mierne sa mi uklonil.

„Ja som Beth" zasmiala som sa.

„Teší ma slečna Beth" žmurkol na mňa. Znova som sa zasmiala a pokračovala v ceste k zadnej časti auta.

„Nechajte tie kufre, ja vám pomôžem" zatarasil mi cestu.

„Zvládnem to" odvetila som milo.

„Ale, slečna Beth, čo by som to bol za gentlemana keby som nechal dámu nosiť ťažké kufre?" pozrel na mňa neveriacky.

„Tak teda dobre" súhlasila som nakoniec. Nechala som ho nech mi kufre odloží do auta, ja som zatiaľ postávala opretá o auto.

Stála som tam minimálne desať minút a ich stále nikde nebolo. Už ma to vážne prestávalo baviť. Odlepila som sa od auta a vybrala sa k parku, ktorý bol rovno cez ulicu. Sadla som si na hojdačku a rozhojdala sa. Odvrátila som sa od nášho domu a zahľadela sa na hrajúce sa deti. Vrátili sa mi moje spomienky z detstva. Spomienky z času keď som bola malá a ocko nebol v Pakistane, keď bol stále nažive. Naposledy som tu bola tesne po jeho pohrebe. Vtedy som si dookola v hlave premietala posledné chvíle strávené s ním a prišlo to znova. Znova som si spomenula na všetko čo sme spolu prežili, na to čo ma naučil, na jeho rady, pohľady, úsmevy...