Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

42. kapitola

„Daj jej pokoj" zakričal niekto za nami. Ten hlas mi bol veľmi povedomý ale nevedela som si ho rýchlo zaradiť.

„A ty si kto?" oboril sa na neznámeho hneď Josh.

„Niekto, koho si netreba pohnevať" zavrčal pomedzi zuby Neznámy.

„Odpáľ!" zvýšil mierne hlas Josh.

„A dosť, nebaví ma to s tebou" Neznámy odo mňa odrhol Josha a vrazil mu jednu. Josh sa zvalil na zem a ja som tam len stála a pozerala na celý výjav pred sebou. V Neznámom som konečne spoznala Noaha.

„Noah" skríkla som od šťastia.

„Ahoj Beth" usmial sa na mňa a vrazil Joshovi ešte jednu.

„Čo ty tu robíš?" skočila som mu okolo krku a objala som ho hneď ako Josh padol na zem.

„Prišiel som ťa zachrániť, popri tom som si bol vyložiť veci v novom byte a idem akurát po malú do jaslí. Nechceš ísť so mnou? Určite ťa rada uvidí" navrhol mi.

„Prečo nie?" spolu sme prekročili zvíjajúceho sa Josha a pokračovali sem v ceste. Ten chlap na zemi mi bol úplne ukradnutý. Dokonca keby otrčil kopytá potešila by som sa. Možno som k nemu dosť tvrdá ale čo iné si zaslúži? Snáď nie pochopenie a odpustenie. To by som chcela vidieť nejakého človeka, ktorý by mu po tom všetkom čo mi urobil odpustil a pochopil ho.

„Kto to vlastne bol?" ozval sa po chvíli Noah.

„Môj bývali a ešte raz bývali priateľ" usmiala som sa placho.

„Čo od teba chcel?" vyzvedal ďalej.

„To ti vysvetlím niekedy inokedy, je to dlhý príbeh" zavesila som sa mu do ramena a ďalej sme v tichosti kráčali. Jasle boli dosť ďaleko od miesta kde sme sa práve nachádzali ale aj napriek tomu sme si spravili prechádzku a šli sme pešo. Na miesto sme dorazili do hodiny.

„Tak poď" usmial sa na mňa Noah a chytil ma za ruku. Spoločne sme vošli dnu a pozreli sa na pár detí. Niekde uprostred miestnosti som zbadala malé modrooké dievčatko, ktoré sa ťarbavo náhlilo k Noahovi. Ten otvoril náruč a zobral dievčatko na ruky. Nevedela som či si ma bude pamätať alebo nie. S tým dieťaťom som bola jeho prvé mesiace života ale potom som sa musela vrátiť domov. Vedela som, že malé deti si toho nepamätajú veľa ale niečo vo mne aj napriek tomuto faktu chcelo aby sa ku mne dievčatko pritúlilo a usmialo.

„Lucy, pamätáš si Beth?" opýtal sa jej milo Noah.

„Mama" usmiala sa na mňa a natiahla ku mne svoje rúčky. Ostala som tam stáť s otvorenými ústami a neverila čo sa práve udialo. Lucy mi povedala mama.

„Anjelik, ja nie som tvoja mama" zobrala som si ju na ruky a silno ju objala.

„Vsugerovala si, že si jej mama a vždy keď vidí tvoju fotku pýta sa na teba. Prepáč ale ja som nemal to srdce povedať jej pravdu" sklopil pohľad Noah.

„Noah, to je v poriadku nemá ešte ani rok, časom to pochopí aj sama" jednou rukou som si k sebe túlila Lucy a druhou som Noaha jemne pohladkala po líci. Vďačne sa na mňa usmial a zobral si dcéru k sebe. Rýchlo ju obliekol do teplej huňatej bundičky bielej farby, obul jej krémové ugly a na hlavu jej natiahol rozkošnú bielu čiapočku s uškami. Zobral si ju na ruky a spolu sme vykročili von z budovy. Vonku sme si zastavili taxík a všetci sme doň nasadli.

„Nechceš isť k nám?" opýtal sa ma Noah.

„Rada, aspoň sa konečne normálne porozprávame" usmiala som sa a zobrala si Lucy k sebe na ruky. Skryla som jej drobné rúčky do tých mojich a zohrievala jej ich aby jej od zimy neskrehli. Pozerala na mňa spod mihalníc s veľkým úsmevom na perách, nedokázala som odolať jej úsmevu a musela som sa usmiať tiež, bola tak rozkošná.