Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

39. kapitola

„Môžeš ísť za Louisom, ak chceš" prihovoril sa ku mne po pár minútach Paul.

„Ja neviem či chcem, asi najprv pôjdem za mamkou" odpovedala som so sklonenou hlavou.

„Ako myslíš, ale ak by si chcela, Barbara sa nebude hnevať" potľapkal ma po pleci a postavil sa. Postavila som sa hneď za ním a spolu sme vošli do izby kde ležala mamka aj s malým čudom na rukách.

„Ahojte" usmiala sa na nás.

„Ako sa máš?" opýtal sa jej Paul.

„Ako po pôrode" zasmiala sa „Čo sa stalo?" opýtala sa keď na mňa pozrela.

„Louis mal nehodu" zdvihla som tvár a uplakanými očami na ňu pozrela.

„Čo sa mu stalo?" opýtala sa zhrozene.

„Niekto ho zrazil" odpovedal za mňa Paul.

„Choď za ním Beth, potrebuje ťa viac ako ja" usmiala sa na mňa mama.

„Nemôžem ísť za ním, ešte na to nie som pripravená a chcem vidieť to malé čudo" usmiala som sa na ňu aby sa upokojila.

„To malé čudo sa volá Sonia a je to tvoja sestra" zasmiala sa.

„Tak Sonia čo? Môžem si ju zobrať?" opýtala som sa s nádejou v hlase.

„Jasné, že môžeš" usmiala sa na mňa a podávala mi Soniu. Opatrne som si ju zobrala k sebe a zahľadela sa na ňu. Bola taká maličká a rozkošná. Veľké modré očká a krásny úsmev.

„Budete sa podobať keď vyrastie" usmiala sa na nás mamka.

„Nebudeme, ona bude oveľa krajšia a bude mať oveľa lepší život" zahlásila som zamyslene.

„Obidve budete krásne a budete mať úžasné životy" odpovedala mi mamka.

„Je rozkošná" usmiala som sa.

„Určite je moja?" zasmial sa Paul keď podišiel bližšie a konečne ju videl.

„Na môj dušu je tvoja, vrieskala ešte sa len narodila" zasmiala sa mamka a ja s ňou. Na chvíľu som zabudla, že o poschodie nižšie leží niekto koho milujem. Ale bolo to len na malú chvíľku, v momente ako som si na to spomenula som znova zosmutnela a rozhodla sa ísť za ním. Podala som Soniu mame a otočila sa im chrbtom. Nepýtali sa a ja som sa ani neozvala, vedeli kam idem.

Otvorila som dvere a vyšla na chodbu. Pomaly som kráčala k výťahu, stlačila gombík a čakala kedy budem môcť nastúpiť. Nečakala som dlho a už som stála vo výťahu a viezla sa o poschodie nižšie. Vystúpila som a podišla rovno k recepcií.

„Želáte si?" opýtala sa ma s úsmevom sestrička.

„Hľadám izbu pána Tomlinsona" odpovedala som jej bezvýrazne.

„Ste člen rodiny alebo blízky príbuzný?" opýtala sa s ostražitým pohľadom.

„Som jeho priateľka" zašepkala som.

„Číslo izby 206" usmiala sa nakoniec povzbudivo.

„Ďakujem" otočila som sa a kráčala k jeho izbe. Pred izbou nebolo ani živej duše. Ani jeden ochrankár, ani jeden člen jeho rodiny, ani jeden z chalanov. Jemne som otvorila dvere a nakukal dnu. Ani tam nikto nebol, okrem Louisa. Podišla som k jeho posteli a obzrela si ho. Bol napojený na milión hadičiek, na nohe mal sadru a celú hruď mal obviazanú obväzmi. Bol celý doráňaný, mal doškrabanú tvár a modriny po rukách. Hľadela som na neho s otvorenými ústami, dokonca som zabudla aj plakať. Čakala som všetko, ale takýto stav nie.

„Kto ti to urobil?" zašepkala som a jemne ho chytila za ruku. Sadla som si na stoličku, ktorú mal položenú pri posteli a rozprávala sa s ním „Neviem či vieš, že som tu, neviem či ma vôbec počuješ, ale Louis, prosím ťa, preber sa a uzdrav. Milujem ťa viac ako čokoľvek a ty to vieš. Mrzí ma, že sme sa naposledy tak pohádali, nemala som tak vyletieť. Všetku vinu zoberiem na seba len sa preber a povedz mi, že ma ľúbiš" vtedy som sa rozplakala. Neudržala som viac nápor emócií a rozplakala som sa. Oprela som si hlavu o posteľ a plakala. Neviem ako dlho som plakala ale prestala som až keď mi niekto stlačil plece. Rýchlo som sa postavila, utrela si slzy a pozrela sa kto to bol.

„Prepáčte, ak som vás vystrašil" usmial sa na mňa mladý doktor.

„To je v poriadku" utrela som si nos.

„Vy ste jeho priateľka?" ukázal hlavou na Louisa, len som mierne prikývla.

„Ako je na tom?" opýtala som sa otázku, ktorá ma zožierala už od prvej chvíle.

„Nie je to také strašné ako to vyzerá" usmial sa „Má zlomenú holennú kosť, pár rebier a jeho najväčším problémom je, že jedno z rebier mu prepichlo pľúca ale bude v poriadku, nemusíte sa báť" snažil sa ma upokojiť.

„Nedokáže dýchať sám" podotkla som.

„To je pravda a je v kóme ale bude v poriadku, každú chvíľu čakáme, že sa preberie. Milujete ho, však?" zmenil náhle tému.

„Čo je to za otázku?" pozrela som na neho.

„Keď som vás našiel boli ste tu už hodnú chvíľu a plakali ste, počuli sme to až von, preto som v podstate aj prišiel aby som vás upokojil. Bude v poriadku, nemusíte sa báť" vykročil ku mne a jemne ma objal.

„Ďakujem" usmiala som sa.

„Nemáte za čo, ak by sa jeho stav zmenil dáme vám vedieť. A teraz poďte, musíte si oddýchnuť aj vy, ale aj on" chytil ma za chrbát a tlačil von z izby. Poslušne som kráčala pred ním.

„Dovidenia" mierne sa uklonil a odišiel keď som už bola bezpečne preč z izby. Stála som pred dverami a pozerala na nich. Tam leží on, môjho srdca šampión a ja neviem čo mám robiť. Mám chuť vrátiť sa tam a vymeniť si s ním miesto. Nech on žije a je zdravý a....

„Ahoj" ozval sa za mnou známi hlas. Otočila som sa a predo mnou stál vysmiaty Josh.