Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

44. kapitola

Po týždni som sa predsa len odhodlala začať si baliť veci. Mamka už bola doma a tak mi pomáhala baliť všetko do veľkých krabíc. Ranné nevoľnosti sa mi ešte nezačali takže som bola celkom spokojná až na fakt, že som absolútne nevedela či sa už Louis prebral alebo nie. Paul mi to odmietal povedať, povedal, že ak by som ho neopustila vedela by som to. Stále si myslel, že som Louisa podviedla a to dieťa nie je jeho a ja som sa s ním prestala hádať. Naposledy som mu dokonca povedala, že má pravdu. Nedokázala som sa s ním viac už hádať. Bolo mi zo všetkého tak zle, že som nevedela čo zo sebou. Po nociach som sa bezvýsledne prechádzala po Londýne. Neraz som skončila u Noaha a preplakal som pri nemu hodiny. On ma chápal, podal mi pomocnú ruku vždy keď som to potrebovala. A teraz sa mal môj minulý život skončiť a začať novy, ten s Noahom. Z časti som sa tešila ale nedokázala som z hlavy vypudiť Louisa a jeho stav.

Konečne budem vo svojom ale bez neho. Po byte mi bude pobehovať malá napodobenina Louisa ale on tam nebude. Nebude vidieť ako jeho syn rastie, nebude počuť jeho prvé slová a nebude vidieť ani jeho prvé kroky. Nebude so mnou keď bude chorý alebo keď spadne a on bude plakať. Jediný kto ho utíši budem ja, bude bez otca a keď sa začne po rokoch pýtať ja mu nebudem vedieť dať postačujúcu odpoveď.

Z mojich myšlienkových pochodov ma vytrhla až mamka.

„Nad čím rozmýšľaš?" opýtala sa ma.

„Hm?" otočila som sa prekvapene k nej.

„Že nad čím rozmýšľaš" zasmiala sa.

„Ako vieš, že nad niečím rozmýšľam?" usmiala som sa mierne.

„Prestala si skladať to tričko a si moja dcéra, poznám ťa lepšie ako svoje vlastné boty" pokrútila hlavou.

„Ja...nad ničím" usmiala som sa a opäť začala skladať veci.

„Miláčik, mne to môžeš povedať" prisadla si ku mne na posteľ.

„Viem, že môžem ale neviem či chcem o tom hovoriť" pozrela som na ňu spod mihalníc.

„Ja ťa chápem, Paul nemá právo odsudzovať ťa a myslieť si všetky tie veci, ale vieš aký je a bráni si chlapcov. Odpusť mu to a netráp sa tým" pohladkala ma po líci.

„Dobre vieš, že Paul ma netrápi" postavila som sa z postele a vyšla na balkón.

„Louis sa preberie a dám ti vedieť keď bude niečo nové. Paul mi to určite povie" prišla za mnou aj tam.

„Mami, ja nechcem takto žiť" otočila som sa prudko ku nej.

„Ako miláčik?" pozrela na mňa prekvapene.

„Bez neho, s malým a sama" pozrela som na ňu frustrovane.

„Nebudeš sama, budeš mať Noaha a Lucy a s Louisom sa to dá do poriadku" chlácholila ma.

„To by sa musel stať zázrak a taký zázrak by nikto z vás nechcel" otočila som sa naspäť a zahľadela sa do diaľky.

„O čom to hovoríš?" opýtala sa ma začudovane.

„Ale o ničom" vzdychla som si a prešla do izby. Schytila som mobil do rúk a vytočila Noaha. Súrne som potrebovala vedieť kedy príde. Nechcela som už v tomto dome ostať. Milovala som to tu, mala som tu milión spomienok ale nedokázala som tu ostať a vedieť, že sa môžem kedykoľvek prekecnúť o tom prečo som sa vlastne rozišla s Louisom. Pri Noahovi som mala istotu, že sa mi to stať nemôže pretože vedel všetko. Povedala som mu to asi pred dvoma dňami. Zaprisahal sa mi, že ten chlap sa nedožije staroby.

„Prosím?" zdvihol mi asi po piatom zazvonení.

„Ahoj Noah" pípla som.