Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

16. kapitola

BETHANY

Môj mozog zúfalo túžil od Louisa utiecť ale moje srdce mi to nedovolilo. Prikovalo ma k zemi a odmietalo plniť rozkazy môjho zdravého rozumu. Mal pravdu, cítim k nemu niečo viac. Až bolestne si uvedomujem, že ho potrebujem k svojej existencii. Milujem ho viac ako čokoľvek.

V momente ako ma pobozkal som stratila všetky zábrany a bozk mu opätovala. Jemne som pootvorila pery a nechala ho nech mi jazykom vkĺzne dovnútra. Pocítila som ako sa usmial, capla som ho za to po chrbte. Silnejšie si ma k sebe privinul a potom sa odtrhol od mojich pier.

„Takže ku mne nič necítiš?" zasmial sa.

„Milujem ťa Louis" pozrela som na neho a znova sa prisala na jeho pery. Bozk mi s rovnakou nástojčivosťou opätoval. Vydržali sme sa bozkávať hádam celú večnosť ale nakoniec sme sa od seba aj tak odtrhli.

„Nejdeme dnu?" opýtal sa starostlivo Louis.

„Ešte nie, chcem ostať tu" povedala som, sadla si na mólo a spustila nohy k vode.

„Ako chceš" sadol si vedľa mňa a privinul si ma k sebe.

„Prečo si to urobil?" opýtala som sa.

„Čo myslíš?" pozrel na mňa.

„Prečo si mi povedal, že ma ľúbiš?" pozrela som na neho a usmiala sa.

„Pretože je to pravda?" zasmial sa.

„Dobre vieš na čo sa pýtam, tak sa nerob" odula som spodnú peru.

„Viem na čo sa pýtaš ale neviem čo chceš počuť" pohladkal ma po líci.

„Pravdu" usmiala som sa a zakryla jeho ruku svojou.

„Beth...nemohol som ti to nepovedať, ľúbim ťa od prvej chvíle. Čo som mal robiť? Sedieť a pozerať na teba ako trpíš v jeho spoločnosti? Nemohol som to dopustiť. Ty si moja princezná a on sa ťa už nikdy nedotkne. Už chápeš prečo som to urobil?" usmial sa.

„Z časti" zasmiala som sa.

„Tú ďalšiu časť ešte len začneš chápať" poznamenal a znova ma pobozkal.

„Nemal by si to robiť" prešla som mu prstom po pere.

„Prečo?" opýtal sa prekvapene.

„Lebo" odpovedala som jednoducho.

„Ale keď ty mi chutíš" zasmial sa.

„Aj tak by si sa mal krotiť" poznamenala som.

„Teraz, keď už nemusím, tak sa ani nebudem" vyplazil mi jazyk.

„Skry ho! Nabudúce ti ho odhryznem" položila som si hlavu na jeho hruď.

„Ne, to nerob" zakvílil.

„Prečo?" opýtala som sa.

„Nechaj sa prekvapiť" objal ma a hladkal po chrbte. Svoju hlavu som nechala padnúť na jeho hruď a počúvala tlkot jeho srdca. Upokojovalo ma to a zabúdala som na celý okolitý svet. Teda až do chvíle kým mi Louis nepoložil otázku, ktorá ma zasiahla príliš hlboko.

„Čo bolo medzi tebou a Joshom?" celá som stuhla a zabudla aj dýchať. Neodpovedala som mu „Beth? Odpovieš mi?" pokúsil sa o to znova.

„Nič medzi nami nebolo" zašepkala som.

„Prečo mi to nechceš povedať?" opýtal sa smutne.

„Chcem ti to povedať, ale zatiaľ nemôžem. Bojím sa" zdvihla som hlavu a pozrela na neho.

„On ti už nikdy neublíži, nemusíš sa ho báť" chlácholil ma.

„Ale ja sa nebojím jeho" zašepkala som.

„A čoho?" pozrel na mňa bokom.

„Bojím sa o teba" odpovedala som mu.

„O mňa sa báť nemusíš" usmial sa.

„Ale musím, Louis ty nevieš aký je a ani to nechceš zistiť. Sľúb mi, že sa k nemu ani nepriblížiš" pozrela som na neho nástojčivo.

„Beth..." začal.

„Nie! Ak mu niečo urobíš alebo mu niečo povieš rozchádzame sa" vyhlásila som jasne.

„To by si urobila?" pozrel na mňa prekvapene.

„Ak by to pomohlo tak áno" odpovedala som mu tvrdo.

„Neopováž sa ma nechať kvôli mojej bezpečnosti. Bethany Rose Montgomeryová...ak sa so mnou niekedy rozídeš a zistím, že to bolo kvôli tomu aby sa mi nič nestalo, neželaj si ma. Nájdem si ťa a dotiahnem naspäť k sebe, potom ťa už nikdy nepustím a pripútam si ťa k sebe. Je to jasné?" zvýšil mierne hlas.

„Upokoj sa anjelik" pohladkala som ho po líci „Ak budeš opatrný, tak nie je problém" pobozkala som ho.

„Tak sa mi to páči" privinul si ma k sebe a spoločne sme pozorovali hviezdy.

„Moja mamka je tehotná" prehodila som akoby mimochodom.

„To je skvelá správa" zajasal.

„Nie je to skvelá správa...teda je, ale nie pre mňa" schladila som ho.

„Ako to myslíš?" opýtal sa ma.

„Pozri Louis, som rada, že ja moja mama šťastná ale ja to nedokážem. Nedokážem sa tešiť s ňou, po tom všetkom" odpovedala som mu.

„Prečo? Súvisí to so smrťou tvojho otca?" privinul si ma k sebe bližšie keď som sa začala triasť.

„Všetko čo sa mi v živote stalo súvisí s jeho smrťou" zvlhli mi oči.

„Bolelo to?" hneď ako to vyslovil sa zatváril ako keby mu to celé došlo.

„Bolelo, bolí a stále bolieť bude. On bol tým rodičom, ktorému som verila. On bol mojím hrdinom. Mama stále pracovala a nikdy na mňa nemala čas, ale on aj keď bol ďaleko od domova písal mi, volal, proste sa zaujímal. Keď zomrel všetko sa mi zrútilo. Odmietala som jesť, piť, stýkať sa s ľuďmi, jedným slovom odmietala som žiť a odmietam to doteraz. Mama sa s tým vyrovnávala po svojom, kašľala na mňa, úplne. Uzavrela sa do seba a zabudla na mňa. To je to čo jej nemôžem odpustiť. Našla si Paula a mne spravila zo života peklo, do slova a do písmena" opísala som mu svoju situáciu.

„To mi je ľúto" pohladkal ma po chrbte.

„Nemusí ti to byť ľúto, nechcem na to myslieť ani sa o tom rozprávať. Jediné čo potrebujem je mať ťa pri sebe" zdvihla som hlavu a objala ho okolo krku.

„Stále budem pri tebe, mňa sa už nezbavíš" objatie mi opätoval a vytiahol ma na nohy.

„Kam ideme?" opýtala som sa ho.

„Dnu, celá sa trasieš. Nebol by som rád ak by si mi tu zamrzla" zasmial sa.

„Ja som odolná, nemusíš sa báť" zavesila som sa do neho.

„Inak, mám ešte jednu otázku" zastavil sa pred dverami.

„Počúvam" pozrela som na neho s úsmevom.

„Povieme to chalanom?" stŕpol keď čakal na moju odpoveď.

„Jasné, že im to povieme" zasmiala som sa.

„Hneď teraz?" zajasal.

„Zajtra, dnes som už unavená" usmiala som sa na neho a ruka v ruke sme vkročili do dverí.