Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

12. kapitola

BETHANY

Sedela som vo vestibule hotela v Asuncione a čakala kedy sa chalani dotrepú aj s kuframi. Ja som už svoj mala dávno pri sebe, Paul ma vyslal po kľúče od izieb a už som tu sedela desať minút a oni stále nikde. Vytiahla som iPod a pustila si pesničky. Pomaly mi dohrával jeden z albumov, ktoré som mala stiahnuté keď sa konečne dovalili.

„Kde ste boli tak dlho?" oborila som sa na nich.

„Fanúšičky" usmial sa Harry.

„Ach bože, tu máte kľúče od izieb, rozdeľte si ich nejako a dohodnite sa kto bude so mnou. Idem sa vybaliť, ak by niečo číslo izby je 458" otočila som sa im chrbtom a vykročila k výťahom. Privolala som si jeden z nich a počkala kým príde dole. Potom som nastúpila a vyviezla sa hore. Vystúpila som a otvorila si hneď prvé dvere oproti výťahom. Hneď vo dverách som si zložila čierne slnečné okuliare a položila ich na stolík. Kufre som si zložila k nohám postele. Z menšieho som si vybrala veci na odlíčenie a vošla do kúpeľne. Odlíčila som sa a pustila si teplú vodu, pod ktorú som vliezla. Poriadne som sa osprchovala a umyla si vlasy. Zabalila som sa do uteráku a vyšla von z kúpeľne.

„Otvooor" kričal niekto z poza dverí. V prvej chvíli som sa zľakla, že by to mohol byť Josh ale potom som si uvedomila komu hlas vlastne patrí. Podišla som k dverám a otvorila ich.

„No konečne" zaradoval sa Louis.

„Čo tu robíš?" pozrela som na neho podozrievavo.

„Som s tebou na izbe" usmial sa ako slniečko.

„Čo si?" otvorila som oči dokorán.

„Počula si" zasmial sa. Prepchal sa cezo mňa dnu aj s kufrom. Zatvorila som za ním dvere a otočila sa k nemu.

„Prečo si so mnou na izbe?" opýtala som sa.

„Pretože som chcel" žmurkol.

„Aha, ok" otočila som sa k nemu chrbtom. Zohla som sa ku kufru a vytiahla z neho krém aj s vecami.

„Kam ideš?" zasmial sa.

„Obliecť sa" zahundrala som a zatresla za sebou dvere. Oprela som sa o ne a rozdýchavala túto novú situáciu. Nemôže byť so mnou na izbe a ešte po tom ako sa nahneval keď som mu nedovolila ma pobozkať.Toto bude ťažšie ako som si myslela, polemizovala som sama pre seba. Nakoniec som sa odlepila od dverí a natrela sa krémom. Natiahla som na seba čistú spodnú bielizeň, na to som si dala dlhšie modré tričko a dlhé čierne legíny. Uterákom som si ešte prešuchala vlasy a nechala ich voľne splývať na plecia. Otvorila som dvere a prešla rovno na balkón, bez toho aby som si Louisa všímala. Vyvesila som uterák a napochodovala naspäť do izby. Louis sedel na posteli a celý čas pozorne sledoval každý môj pohyb.

„Čo sa tak pozeráš?" oborila som sa na neho.

„Prepáč" vysúkal zo seba.

„Nabudúce tak nepozeraj a nebudeš sa musieť ospravedlňovať" hodila som sa na posteľ a zložila si ruky na bruchu.

„Nemyslel som to" pozrel na mňa.

„A čo potom?" otočila som hlavu k nemu. Postavil sa zo svojej postele a prešiel k tej mojej. Sadol si vedľa mňa a zahľadel sa mi do očí.

„Za to čo sa stalo včera, za to, že som bol taký odporný" pozrel na mňa ospravedlňujúco.

„Na to som už aj zabudla" usmiala som sa na silu.

„Nezabudla, videl som ako na mňa celý let pozeráš a zvažuješ či mi niečo povedať alebo nie" zasmial sa.

„Do riti! Ako ma môžeš tak poznať?" vyhŕkla som bez rozmýšľania.

„Ja mám pocit akoby som ťa poznal celý život" žmurkol na mňa.

„To nie je fér" zamrnčala som.

„Čo nie je fér?" opýtal sa.

„To, že ty ma poznáš tak dobre a ja neviem čo mám od teba očakávať" usmiala som sa.

„Idem do sprchy a potom sa o tom porozprávame" zasmial sa.

„No vidíš, presne o tom hovorím" rozhodila som rukami.

„Ale veď ja ti všetko poviem, len chcem ísť do sprchy" smial sa ďalej.

„Nemáte koncert len tak náhodou?" pozrela som na neho.

„Presunuli ho. Zase si nedávala pozor v lietadle a rozmýšľala nado mnou?" podpichol ma a utiekol skôr ako som po ňom stihla hodiť vankúš. Idiot, pomyslela som si. Ale úžasný idiot, ozval sa môj vnútorný hlas. Počula som ako si pustil vodu a začal si spievať. Rozosmialo ma to a tak som sa začala nekontrolovateľne smiať.

„Ja ťa počujem" zakričal mi zo sprchy.

„Ale však ja nič" smiala som sa ďalej.

„Jasné a smejem sa ja" odfrkol urazene. Zvyšok jeho sprchovania som prestála na balkóne a sledovala okolitý svet. Zaneprázdnila som svoju myseľ myšlienkami o všeličom možnom a preto som si nevšimla kedy Louis vyliezol zo sprchy. Uvedomila som si to až keď som pocítila ako ma zozadu objali jeho veľké ruky.

„Čo to robíš?" nadskočila som a snažila sa vymámiť z jeho zovretia.

„Neodolal som" zapriadol mi do ucha.

„Louis" zvýšila som mierne hlas.

„Čo?" opýtal sa nevinne.

„Pusť ma a choď odo mňa" odtlačila som mu ruky z môjho pásu.

„Čoho sa tak bojíš Beth?" otočil si ma k sebe a pozrel mi do očí.

„Ničoho" odvrkla som.

„Zase mi klameš" pokrútil pokojne hlavou.

„Louis, ničoho sa nebojím. Aspoň raz mi ver" prosila som ho zúfalo.

„Ako ti mám veriť keď mi klameš? Od kedy som našiel Josha v tvojej izbe mi stále len klameš" polemizoval.

„To nie je pravda" vyvalila som na neho oči.

„Dobre vieš, že je. Aj tie modriny máš od neho, nie som sprostý Beth" jednou rukou ma objal okolo pásu a druhou mi prešiel po modrine pod okom.

„Nehovorím, že si sprostý ale mýliš sa" chabo som sa snažila argumentovať.

„Nemýlim sa a to je ten problém" zamračil sa.

„Pusť ma" začala som sa mykať zo strany sa stranu.

„Nepustím ťa kým mi nepovieš pravdu" stál si pevne za svojím.

„Pusti ma, lebo to oľutuješ" vyhrážala som sa mu.

„Beth, nebudeme si klamať, ty by si neublížila ani len muche a mne už vôbec nie. Som silnejší a rýchlejší ako ty" zasmial sa.

„Si ako on" odstrčila som ho od seba a on sa zatackal.

„Ako kto?" opýtal sa prekvapene.

„Nikto" odsekla som mu.

„Bethany, neštvi ma a odpovedaj" zvýšil mierne hlas.

„A ak nie? Čo mi urobíš? Zbiješ ma?" vychrlila som.

„Nikdy by som ťa neudrel" pozrel na mňa prekvapene a posunul sa o krok dopredu.

„Nechaj ma Louis, nepotrebujem ďalšie problémy" pozrela som do zeme.

„Aké problémy? Prečo sa tak bojíš? A čoho?" kládol otázku za otázkou.

„Nemôžem ti to povedať" krútila som hlavou.

„Môžeš, ale nechceš a to je rozdiel" poznamenal.

„A čo chceš vedieť? Prečo do mňa Josh mláti ako do vreca?" zvrieskla som keď mi došli nervy na jeho neustál otázky. Vyvalil na mňa oči a mne až potom došlo čo som vlastne povedala „Louis, neopo..." nestihla som dopovedať.

„Zabijem ho!" zvrieskol a vybehol von z izby.