Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

43. kapitola

„Ako to myslíš?" ostala som zarazene sedieť oproti nemu.

„Normálne, zbaľ si svoje veci a nasťahuj sa k nám. Ja pracujem a Lucy nemá s kým byť, do jaslí ju dávať nechcem. Je na to ešte malá a ty hľadáš byt a ten náš je obrovský. Proste sa k nám nasťahuj" divo gestikuloval rukami ako sa ma snažil presvedčiť.

„Nemôžem sa sem nasťahovať" protirečila som mu.

„Prečo by si nemohla?" zdvihol obočie.

„Ja neviem ale nemôžem byť tu a pre zmenu na krku tebe" postavila som sa zo stoličky a zobrala Lucy na ruky. Posadila som ju na kuchynskú linku a pustila vodu aby som ju mohla umyť.

„Pozri ako ti to s ňou skvele ide a mne tu vôbec prekážať nebudeš, ja budem šťastný, že tu nie som sám. Prosím, nasťahuj sa k nám" postavil sa vedľa mňa a sledoval ako umývam Lucy. Neodpovedala som mu len som utrela Lucy a zobrala ju na ruky. Pomaly som s ňou odkráčala do detskej izby a posadila ju na zem medzi hračky. Postavila som sa a sadla si na posteľ, ktorú tam mala. Síce neviem na čo ju tam mala ale mala.

„A kde budem spať?" vydýchla som.

„Videla si, že jedna izba je stále voľná" sadol si vedľa mňa.

„Noah...ja neviem" otočila som hlavu k nemu.

„Prosím, budeš sa starať o Lucy kým ja budem v práci a dokonca budeš mať aj kde bývať" chytil ma za ruku.

„Nebudem ti tu prekážať?" nadhodila som ešte poslednýkrát.

„Ty určite nie" chytil ma okolo pliec a pritiahol k sebe.

„Stále si nie som veľmi istá či je to dobrý nápad" oprela som si hlavu o jeho plece.

„Je to skvelý nápad, ale ak sa potrebuješ, napríklad poradiť s mamkou, tak pokojne" usmial sa na mňa.

„Možno by som mala a asi by som jej aj mala oznámiť, že bude babkou" zasmiala som sa.

„Tak choď a potom mi zavolaj ako si sa nakoniec rozhodla a ako to dopadlo" postavil sa a ja s ním.

„Stále máš to staré číslo?" opýtala som sa po ceste k dverám.

„Nezmenil som ho" zasmial sa a pozoroval ma ako na seba naťahujem bundu a obúvam si tenisky. Keď som bola oblečená postavila som sa oproti nemu a usmiala sa.

„Zavolám ti" hlesla som a objala ho.

„Kedykoľvek" pohladkal ma po chrbte.

„A ďakujem" zašepkala som mu ešte, potom som sa na päte otočila a odišla z bytu. Zbehla som dole po schodoch na koľko sa mi nechcelo čakať na výťah. Vonku som si stopla nejaký taxík a nadiktovala som mu adresu nemocnice. Nemocnica, v ktorej ležala moja mamka bola na opačnej strane Londýna, takže nám cesta trvala dlho. Celú cestu som rozmýšľala o Noahovom nápade. Postupne sa mi to všetko začalo pozdávať. Mala by som kde bývať, vžila by som sa do role matky a neotravovala by som pri tom svoju vlastnú mamu.

Z mojich myšlienok ma vytrhlo až decentné zakašľanie taxikára.

„Och, prepáčte" vysúkala som zo seba.

„To je v poriadku" usmial sa na mňa milo. Z kabelky som vytiahla nejaké peniaze a podala mu ich. Poďakoval a ja som vystúpila. Bez toho aby som sa obzrela som vstúpila do nemocnice. Počkala som si kým mi príde výťah a potom som sa vyviezla na chirurgiu. Viem, mala som ísť na pôrodnícke za mamou ale musela som vedieť či sa náhodou neprebral.

Postavila som sa pred jeho izbu ale nevošla som. Ozývali sa odtiaľ hlasy ľudí a ja som si nebola istá či chcem aby ma niekto pri nemu ešte niekedy videl. Radšej som sa otočila a zamierila ku schodom ale nebola by som to ja s mojim šťastím keby sa pri mojom odchode neotvorili Louisove dvere a niekto z nich nevyšiel. Zrýchlila som teda krok v nádeji, že si ma dotyčný nevšimne. Nevydalo.