Stand By Me (Louis Tomlinson - SK)

4. kapitola

Všetko prebehlo bez problémov. Skúška a dokonca aj koncert. Po koncerte chalani navrhli, že by sme sa mohli ísť niekam zabaviť. Mohli si to dovoliť pretože v Bogote sme ostávali ešte jeden deň a potom sme už odchádzali do Limi.

„Ideš s nami Beth?" pozrel na mňa Liam.

„Nie, som unavená" odpovedala som mu bez toho aby som na neho čo i len pozrela.

„Chalani, ja pôjdem radšej do hotela" ozval sa zrazu Louis. Otočila som hlavu smerom k nemu a hodila na neho prekvapený pohľad. O čo mu ide? zamyslela som sa.

„V pohode, takže vás dvoch vyhodíme pri hoteli a my sa pôjdeme zabávať" zatiahol znova Liam a všetci sa rozosmiali.

Do pol hodiny sme už boli pred hotelom a vystupovali sme z auta. Na počudovanie neboli nikde žiadni novinári a dokonca ani žiadne fanúšičky. S Louisom sme pomaly kráčali k výťahu.

„Čo budeš robiť?" opýtal sa ma po ceste.

„Neviem, asi sa pôjdem prejsť" odpovedala som mu zamyslene.

„Môžem ísť s tebou?" otočila som hlavu jeho smerom a zahľadela sa na neho.

„Vadiť mi nebudeš" znova som sa zapozerala pred seba.

„Tak o dvadsať minút pri výťahu" usmial sa. Vystúpili sme z výťahu a každý sa pobrali do svojej izby. Zatvorila som za sebou dvere a oprela sa o nich. Zahľadela som sa von oknom a ani neviem prečo po lícach sa mi začali rinúť slzy. Bol to jeden z tých dní kedy som potrebovala byť sama a vyplakať sa. Načo som sa dohodla s Louisom? pýtala som sa sama seba.

„Musím to nejako zvládnuť" smrkla som a pohla sa od dverí. Zavrela som sa v kúpeľni a odlíčila sa, keďže po celej tvári som mala rozmazanú špirálu. Dala som si rýchlu sprchu a zabalila sa do uteráka. Vlasy som si nechala prirodzené, čiže mierne kučeravé. Otvorila som kufor a vytiahla z neho potrhané rifle a tielko s krížmi. Obliekla som si to a na ruky si ešte dala nejaké tie náramky. Jemne som sa nalíčila, čiže púder, lícenku, špirálu a ceruzku na dolné viečko. Postavila som sa pred zrkadlo a zhodnotila svoj vzhľad. Vyzeralo to v celku fajn. Obula som si ešte čierne conversy, natiahla na seba rifľovú bundu a pomaly sa pobrala k výťahu. Zavrela som za sebou dvere a zamkla ich, keď som sa otočila pri výťahu už stál vysmiaty Louis. Nasilu som sa na neho usmiala.

„Ahoj" pozdravila som ho.

„Ahoj, vyzeráš super" usmial sa.

„Ďakujem, aj tebe to pristane" hodila som mu kompliment a spoločne sme nastúpili do výťahu. Tam som si ho prezrela lepšie. Na sebe mal čierne obtiahnuté rifle, čierne tričko s obrázkom a na tom bielu mikinu, ktorej rukávy mal vyhrnuté až po lakte. Na hlave mal ešte štrikovanú čiapku, v ktorej vyzeral roztomilo, ako vždy aj s tým jeho neodolateľným úsmevom. Usmiala som sa do priestoru tak aby si ma Louis nevšimol. Výťah konečne zastavil a my sme vystúpili.

„Tak, kam pôjdeme?" opýtala som sa keď sme stáli pred hotelom.

„Chcela si sa ísť prejsť po meste tak poďme" usmial sa a vykročil doprava.

„Prečo práve tu?" opýtala som sa so záujmom.

„Môžeme ísť aj na druhú stranu ak chceš" zasmial sa a vykročil na opačnú stranu.

„Ale nie, veď mne to je v podstate jedno" poslušne som kráčala za ním. Kráčali sme asi pol hodiny bez toho aby sme sa rozprávali. To ticho, ktoré medzi nami bolo nebolo to povestné trápne ticho. Bolo to niečo iné, niečo čo som ešte nezažila. Mala som pocit, že Louisa poznám dlhšie ako to je v skutočnosti. Nevedela som si pomôcť ale od kedy sa zjavil pred dverami mojej izby nedokázala som na neho prestať myslieť a od kedy ma zachránil, vtedy pred Joshom, brala som ho už úplne inak. Páčil sa mi, bol iný ako ostatní. Nevypytoval sa ma prečo som taká aká som, nechcel to vedieť alebo možno aj chcel, ale čakal kedy mu to poviem sama a za ten čas sa snažil si ma získať. A verte alebo nie išlo mu to veľmi dobre.

„Nad čím rozmýšľaš?" ozval sa keď som sa naklonila cez útes a pozrela sa na nočnú Bogotu.

„Úprimne?" pozrela som na neho.

„Počúvam" usmial sa a sadol si do trávy.

„Nad tebou" otočila som sa mu chrbtom.

„Nado mnou?" opýtal sa prekvapene, otočila som sa jeho smerom a sadla si vedľa neho do tureckého sedu.

„Nad tebou" zopakovala som jednoducho.

„A čo také?" otočil sa smerom ku mne a pozoroval ma.

„To nechceš počuť" zahľadela som sa do zeme.

„Rád si to vypočujem" priblížil sa ku mne a zdvihol mi bradu.

„Nerob to" pozrela som sa mu do očí.

„Čo robím?" usmial sa.

„Usmievaš sa na mňa, snažíš sa byť milý a získať si ma. Prečo to robíš?" stále som mu hľadela do očí.

„Chcem vedieť prečo si taká aká si, chcem ťa spoznať bližšie ale nechcem to z teba ťahať nasilu" usmial sa, znova.

„Louis..." šepla som a rozplakala sa.

„Beth, bože to som nechcel" pritiahol si ma k sebe a objal ma. Snažila som sa od neho odtiahnuť ale nepustil ma. Držal ma pevne pri sebe a chlácholivo sa so mnou kolísal zo strany na stranu. Nechcela som pred ním plakať, nechcela som plakať pred nikým. Ale nedokázala som už viac zadržiavať slzy. Vedela som, že sa rozplačem ale dúfala som, že to nebude práve tu a teraz.

„Prepáč" smrkla som a utrela si slzy.

„Neospravedlňuj sa mi za to. Každý má právo si občas poplakať" pohladkal ma po tvári.

„Ale ja neplačem pred ľuďmi alebo lepšie povedané nedávam najavo svoje pocity" vysvetlila som mu.

„Nemala by si to robiť" pozeral na mňa.

„Ale je to tak lepšie" smrkla som.

„Nechceš vreckovku?" opýtal sa ma so smiechom.

„Ak máš" zasmiala som sa, vytiahol z vrecka balík vreckoviek a podal mi ich.

„Páči sa" usmial sa.

„Ďakujem" vytiahla som si jednu a vysmrkala si nos, ostatné som mu vrátila.

„Beth, niečo mi sľúb" pozrel na mňa vážne.

„Čo?" utrela som si ešte zvyšok sĺz a špirály pod očami.

„Vždy keď ti bude zle, psychicky alebo aj fyzicky, keď sa budeš cítiť pod psa a bude ti do plaču, vyhľadaj ma. Sľúb mi, že ma vyhľadáš ak budeš potrebovať aby ťa niekto len držal a nepúšťal" zdvihol svoju ruku k mojej tvári a pohladkal ma.

„Louis, nemyslím si, že ..." nedopovedala som.

„Nie Beth, sľúb mi to" schytil moju tvár do svojich rúk tak aby som na neho hľadela.

„Sľubujem" vzdychla som napokon. Keď pustil moju tvár zdvihla som sa a vykročila smerom na hotel.

„Kam ideš?" rýchlo sa postavil a kráčal za mnou.

„Do hotela" odpovedala som mu.

„Nechoď ešte, poďme sa prejsť alebo niečo iné" chytil ma za ruku a otočil k sebe.

„Louis, nemali by sme" zvesila som hlavu.

„Je mi jedno čo by sme nemali, ja chcem a viem, že aj ty" zdvihol mi hlavu a zahľadel sa mi do očí.

„Tak dobre" usmiala som sa napokon. Louis ma pustil a spolu sme vykročili niekam do neznáma.