Step brother/H.S/SK √

Part 20 - Ver mi

2 days later.
Z pohľadu Harryho.

Po mojom byte sa rozoznel zvuk zvončeka. Otrávene som vstal a išiel k dverám. To bude večera. Odomkol som dvere a pred nimi stál blonďavý chlapec v červenom tričku,žltých nohaviciach a krabicou v ruke. Konečne.

,,Dobrý večer pán....Styles ?"povedal neisto a pozrel sa na mňa. Mal taký zmätený pohľad.

,,Áno,to som ja,"povedal som a pretrel som si oči. Nemohol som odignorovať jeho pohľad, ,,prečo sa tak na mňa dívate ?"

,,Ja len,či ste v pohode ? Vyzeráte..." zamyslel sa,no ja som ho doplnil.

,,Zničene ? Keby vám brat prebral frajerku,tak by ste boli tiež zničený." povedal som a čakal som na jeho reakciu.

,,Chápem,bude to 22,50."povedal a ja som vytiahol z vrecka peňaženku a podal som mu bankovky.

,,Ďakujem."odvetil som a zobral si krabicu.

,,Pekný večer."povedal a venoval mi súcitný úsmev.

,,Aj vám."zamumlal som a zabuchol dvere. Zvalil som sa späť na gauč a môj pohľad padol na telefón na stolíku. Nedá sa zrátať,koľkokrát mi zvonil. Nemusel som sa ani pozrieť,aby som vedela,že je to Abby. Bol asi najvyšší čas sa na to pozrieť. 15 zmeškaných hovorov. Otvoril som si spávy a začal čítať.

Harry,ja viem,že sa hneváš,ale poď prosím domov. Chcem sa s tebou porozprávať a vysvetliť ti to. Prosím. - Abby.

No tak Harry,prosím. Toto nemôže byť koniec. Milujem ťa Harry. - Abby.

Nemám nič s tvojím bratom,a ani nič k nemu necítim ! Máme už iba pár dní a potom sa už neuvidíme. Chcem sa s tebou aspoň rozlúčiť. Milujem ťa Harry. Potrebujem ťa vidieť. - Abby.

Nevedel som,čo mám robiť. Samozrejme,že som ju miloval,a viem, že aj ona. Taktiež viem,že Martyho nemá rada,lebo ho udrela,ale neviem si predstaviť byť s ňou teraz. Vždy si predstavím,ako bola s ním a bolí ma to,aj keď neviem,prečo. Možno by som mal ísť za ňou. Aj tak je o pár dní koniec.

Z pohľadu Abby.

Mám ešte šancu to zachrániť ? Verím, že toto ešte nie je koniec. Nemôže to len tak skončiť ! Chcem za ňho bojovať,no neviem nič spraviť. Som tu s otcom a Gabriel. Viem,že je v Londýne,no nemôžem ísť za ním. Každý deň si predstavujem,ako by som išla za ním,objala ho a povedala mu,že je mi to ľúto,no nedokážem spraviť viac,ako sedieť v tejto izbe a snažiť sa mu dovolať,a dúfať,že mi vezme. Oprela som sa o vankúš a nechala som moje slzy voľne stekať.

Pritúlila som sa k perine a sledovala môj mobil. Keby mi zavolal späť. No to by bolo príliš dobré,aby to bolo reálne. To,čo sa stalo medzi mnou a Martym pre mňa nič neznamenalo. Nikdy by som ho nedokázala milovať. Počas týchto dní sa snažím Martymu vyhýbať. Niekedy si neodpustí škodoradostný úsmev,ktorý ma zožiera. Zrazu som počula ťukanie na okno. Pomaly som išla k oknu a pootvorila ho. Zrazu sa tam objavila čercená ruža a on. Harry.

,,Ahoj."povedal a pozrel sa na mňa. Moje slzy ešte stále stekali po mojej tvár.

,,Ahoj."pípla som a on mi podával ružu. Vzala som ju opatrne do ruky a privoňala si k nej. Aj napriek všetkým slzám som sa pousmiala. Bola som šťastná,že je tu.

,,Chcel som sa ti ospravedlniť. Správal som sa hlúpo a nedal som ti šancu." povedal a ja som prikývla.

,,Harry,ja...ja vlastne ani neviem,čo viac ti mám povedať. Tvoj brat ma pobozkal,lebo si myslí,že tým niečo zmení,lenže ja milujem teba a k nemu necítim nič. Veríš mi ?"povedala som takmer šepotom a snažila sa pohľadom vyhnúť jeho smaragdovým očiam,ktoré ma celýčas sledovali. Cítila som sa tak....zhnusene za to,čo sa stalo. No ja som to nechcela.

,,Pozri sa na mňa,"pošepol a ja som presunula svoj zrak na jeho anjelskú tvár,,,verím ti."

Zrazu sa pomaly naklonil ku mne a naše pery sa spojili do bozku. Cítila som sa s ním tak príjemne. Pohladila som dlaňou jeho líce a jeho ruka zastrčila prameň vlasou za ucho.

,,Ľúbim ťa."pošepol a mne opäť po tvári stiekla slza. Tak veľmi som chcela,aby tie dve slová vyšli z jeho pier.

,,Aj ja ťa ľúbim Harry."pošepla som a rukou som mu naznačila,aby vošiel dnu. Hneď ako bol v izbe som privrela okno a pozrela na Harryho,ktorý sa už uhniezdil v mojej posteli. Ľahla som si k nemu a oprela som sa o jeho hruď.

,,Harry,nechcel by si prísť ešte raz cez dvere,aby vedeli,že si tu ?"spýtala som sa a on nespokojne zamrmlal.

,,Nie,až zajtra. Dnes som celý len tvoj." pošepol a dal mi bozk na čelo. Je nepredstaviteľné,že o týždeň bude koniec. Možno nebude. Veď bývam v Londýne a mohli by sme sa stretávať. Potrebujem ho v mojom živote.

~~~~~

Ahojte :),

Prepáčte,že je tu časť trošku neskôr,ale včera som ju nestihla dopísať :D. Veľmi pekne ďakujem všetkým,čo čítate tento príbeh a podporujete ma ❤️ Užite si posledný týždeň prádnin ;).

I love u all 💞
Lia 🖤🖤🖤