Step brother/H.S/SK √

Part 38 - Naše testy sa nemýlia

One week later.

,,Slečna Underwood ?"zobudila som sa na ostrý ženský hlas. Pomaly som pootvorila oči a hneď mi ich oslepilo svetlo. Párkrát som nimi zaklepkala a pozrela som sa okolo. Celá miestnosť bola biela a bola tu iba jena plechová skriňa a nočný stolík. Potom som zbadala stojan s infúziou a nado mnou sestričku v bielom plášti aj s profesorom Johnom Mayerom.

,,Ako sa cítite ?"spýtala sa svojím tenkým hlasom.

,,Dobre,len ma bolí hlava."povedala som pravdivo a prešla som si dlaňou po záhlaví.

,,Pamätáte si,čo sa stalo ?"spýtala sa a ja som sa snažila rozpamätať.

,,Áno,odpadla som."pošepla som a ona si niečo zapísala do papierov.

,,Už si videla toho nového chlapca z vedľajšej triedy ?"šepla Lauren a šťuchla do mňa lakťom,čím som perom spravila čiaru cez stranu zošita.

,,Heej ! Snažím sa sústrediť." napomenula som ju a ona sa zasmiala.

,,Niekto nám to príde nakresliť. Slečna Underwood ?"povedala profesorka a ja som sa postavila a šla k tabuli. Vzala som do ruky kriedu a snažila sa spraviť nákres jedného s preparátov z histológie. Zrazu sa mi zahmlelo pred očami a už som videla len tmu.

,,Čo mi je ?"opýtala som sa a sestrička pozrela na Johna.

,,Nechám Vás."povedal s úsmevom a vyšiel von.

,,Najprv sa to javilo ako obyčajná dehydratácia,čo je aj možné,ale pri testoch sa zistilo,že ste tehotná." povedala a mne skoro vypadli oči z jamiek.

,,To...to...to nie je možné. Mám pravidelnú menštruáciu a nebýva mi ani zle."povedala som zmätene.

,,Ľutujem,ale naše testy sa nemýlia. Vypíšem Vám sprievodný list na gynekológiu. Zastavte sa tam čo najskôr."povedala a ja som prikývla.

,,Vie o tom pán Mayer ?"opýtala som sa vystrašene.

,,Nie,ale kontaktoval Vašu matku." povedala a zastrčila si pero do vrecka plášťa.

,,Ako dlho tu budem musieť ostať ?" opýtala som sa a nedočkavo som čakala na jej odpoveď.

,,Pravdepodobne do zajtra. Musíme si Vás nechať na pozorovanie."povedala a otočila sa na odchod.

,,Ďakujem."pípla som a ona sa len pousmiala. Vtom už vošiel do izby späť pán Mayer.

,,Ahoj. Ako sa cítiš ?"spýtal sa a ja som sa pousmiala.

,,Celkom dobre. Mohla by som dostať môj mobil ? Chcela by som si zavolať." opýtala som sa a on prikývol.

,,Pôjdem ho vypýtať. Ale najskôr ti prinesiem aj niečo jesť."povedal a ja som vďačne prikývla.

,,Ďakujem."povedala som a oprela som si hlavu o perinu. Chcela som zavolať Danielovi. Chcem mu povedať, čo sa deje. Kiež by to dieťa bolo jeho. No ak nie,tak všetko,o čo som sa za posledný mesiac a pol snažila bude preč. Privrela som si oči a čakala som na Johna. Po chvíli sa vrátil a v ruke držal tácku s nejakým tanierom.

,,Hádam Ti bude chutiť."povedal a podal mi tácku. Pozrela som sa na tanier,kde bol šalát a kuracím mäsom a ryžou.

,,Je to skvelé,ďakujem."povedala som a pustila som sa do jedla. Bolo to také zvláštne. John bol vždy milý,ale nečakal som od neho také gesto. V podstate tu mala byť profesorka Parkerová,ale ostal tu so mnou on.

,,Volal som tvojej mame,ale je v práci, tak sa zastaví neskôr. Povedal som jej, že si v poriadku."povedal a ja som prikývla. Hneď ako som dojedla,tak mi podal mobil. Hneď som nabehla na Danielove číslo,no rozhodla som sa mu len napísať. Možno je v škole.

Ahoj Daniel. Som v nemocnici a potrebovala by som sa s tebou porozprávať. Mal by si čas prísť ? Nemusíš sa ponáhľať,som v poriadku. - Abby.

Ahoj. Samozrejme,o hodinu som tam. Drž sa zatiaľ. - Daniel.

,,Pán Mayer,ďakujem,že ste tu boli so mnou. Písala som si s priateľom a zastaví sa tu,takže ak chcete,môžete ísť."povedala som a on sa pousmial.

,,To je v poriadku. Ale rád by som ešte počkal do príchodu tvojej mami. Pôjdem si dať obed a počkám na chodbe."povedal a ja som prikývla.

,,Dobre."pípla som a on odišiel. Onedlho sa otvorili dvere a v nich sa objavila čierna postava s prenikavými očami.

,,Ahoj."pípla som šťastne a na mojej tvári sa roztiahol úsmev.

,,Ahoj. Ako ti je ? Vystrašila si ma." poznamenal a zatvoril dvere. Na stolík položil čokoládu,umelý pohár s kávou a posadil sa ku mne na posteľ. Hneď som chytila do dlaní jeho ruku a on sa naklonil ku mne. Pomaly som pritisla svoje pery na tie jeho a užívala som si možno náš posledný bozk. Po líci sa mi stiekla slza a on sa pozrel na mňa.

,,Abby,čo sa deje ? Je to to,o čom si so mnou chcela so mnou hovoriť ?" spýtal sa a ja som prikývla. Opatrne som sa posadila a oprela som sa o jeho hruď.

,,Daniel,ja...ja som tehotná. Bojím sa." pošepla som a on ma viac pritisol.

,,Neboj sa. Hoc čo sa bude diať,som tu. Budem stáť pri tebe hoci koho bude to dieťa."pošepol a vtisol mi bozk na čelo.

,,Lenže ja to nedokážem takto brať. Nedokážem si klamať Daniel. Ak je to dieťa Harryho,tak ťa stratím,aj keď to nechcem."povedala som so slzami a pozrela som na ňho.

,,Možno je to osud."povedal a ja som udrela päsťou do postele.

,,Kašlem na taký osud ! Konečne som bola šťastná. Milujem ťa. A mám sa toho vzdať pre nejaký hlúpy omyl ?" povedala som naštvane,no jediné,čo som cítila bola bolesť a zúfalstvo.

,,Abby,počúvaj ma. Viem,že je ti mizerne,ale stále tu ostáva malá nádej. Nádej,že je to dieťa moje." povedal a ja som zmätene pozrela na ňho.

,,Tá nádej je malá a je iba do zajtra." povedala som zúfalo a sklonila hlavu. Jeho prsty chytili moju bradu a zodvihli moju hlavu.

,,Na tom nezáleží. Máme aspoň deň." povedal a spojil naše pery. Kiež by mal pravdu. Kiež by bolo to doeťa jeho.

~~~~~

Ahojte :)

Takže v prvom rade sa chcem ospravedlniť,že tu dlho nebola nová časť,ale bola som na vyšetreniach, taktiež sme mali účelové cvičenie,a keďže ja a turistika veľký kamaráti nie sme,tak som skončila v posteli a vôbec som nemala náladu. No dnes som sa konečne rozpísala :D. Ďakujem vám všetkým,že čítate tento príbeh 💜 Čoraz viac vás tu pribúda a mňa to veľmi teší. Prajem ešte pekný víkend.

I love u all 💞
Lia 🖤🖤🖤