Step brother/H.S/SK √

Part 26 - Psychopath

Hodiny. Jediná vec,ktorá ma zaujala počas celého dňa. Ich tiché tikanie a pomalé posúvanie ručičiek. Nikdy nešiel čas tak pomaly. Upriamila som nachvíľu pozornosť na profesorku chémie,ktorá krvopotne vysvetľovala teóriu k pokusu na ďalšiu hodinu. Snažila som sa celý deň vyhýbať ostatným,ktorý boli plný otrvných otázok typu,aké boli prázniny,alebo ako sa mám. Našťastie úspešne. Hneď, ako sa rozoznel zvonček po triede som natešene vzala svoje veci a vyletela som von.

Zastavila som sa pred vchodom zo školy a poobzerala som sa po školskom dvore. Napravo som zbadala nižší betónový múr. Prešla som k nemu a sadla som si pozdĺž. Oprela som sa o stenu budovy,od ktorej bol múr stavaný a povzdychla som si. Okolo chodili študenti,ktorí si užívali prvé dni strávené opäť s kamarátmi. Ich prenikavý smiech sa ozýval cez celý dvor. Stromy nazbierali odtiene červenohnedej a chladný vietor strapatil moje vlasy. Vytiahla som z batohu zošit a opäť som začala písať.

3.9.2019

Drahý denník,

je tu opäť jeseň. Všetci sú tak šťastný,že sú tu,a ja mám zrazu pocit,že tu viac nepatrím. Všetko, čo som si myslela,že tvorí môj svet ma zrazu nerobí šťastnou. Vysnívaná škola,kamaráti. Jediné, čo by ma spravilo šťastnou je Harry. Ale on tu nie je. Prečo tu nemôže byť ? Zrazu by ma spravilo šťastnou,aj keby mi prišiel povedať, že ma nenávidí. Len aby som počula jeho hlas a videla jeho tvár. Bolí ma,že tu nie je. No na vine som ja. Nemala som nikdy dovoliť,aby som sa do neho zamilovala.

Prešla som si špičkou jazyka po vrchnej pere a ťažko som prehĺtla. Horúce slzy stiekli po mojej tvári,no ja som ich nedokázala zastaviť. Neviem prečo. Neviem,prečo sa mi to musí diať. Naštavane som zhodila zošit na zem a tvár som si skryla do dlaní. Nedokázala som už ďalej takto žiť. Dokážem sa s tým zmieriť ? No musím tu byť. Aspoň pre moju mamku. Ona pri mne stála,keď nás otec opustil. Starala sa o mňa,kým on sa na mňa vykašľal. Poutierala som si tvár a zodvihla som zošit zo zeme. Odložila som ho a zhlboka som sa nadýchla. Musím sa posunúť. Musím sa snažiť vrátiť sa späť.

*****

Zatlačila som do dverí a vošla som dnu. Ako vždy,je to tu plné. Ľudia si vždy radi zájdu na šálku kávy. Ani u mňa to nie je inak. Prešla som k pultu, za ktorým stál pre mňa známy blonďavý chlapec,ktorý práve niečo pripravoval. Pousmiala som sa a sadla som si za pult. Bola som rada,že ho opäť vidím.

,,Dobrý deň,čo...,"otočil sa,no zasekol sa,keď ma zbadal, ,,Abby?"

,,Ahoj Ian."povedala som šťastne a on hneď prešiel okolo pultu a objal ma.

,,Čakal som,kedy sa tu objavíš. Dáš si kávu ?"ponúkol zdvorilo a venoval mi úsmev.

,,Rada."povedala som a on sa hneď pustil do prípravy.

,,Tak,aké boli prázdniny ?"spýtal sa a nedočkavo čakal na moju odpoveď. Prečo ľudia v poslednom čase zbožňuú túto otázku ?

,,Nič moc,no nemôžem sa ani sťažovať. Boli sme v aquaparku, stanovať,a tak. Ale ako vždy,otec neprejavil žiadny väčší záujem,ako vždy."povedala som pravdivo. On ma pozorne počúval a po chvíli sa ku mne dostala šálka viedenskej kávy. Spokojne som zamrmlala a napila som si zo šálky.

,,Viem,že tú miluješ. Takže,ako ti môžem pomôcť ?"spýtal sa a ja som sa pousmiala.

,,Veď ty vieš ako. Máte nejaké voľné miesto ?"povedala som k veci a pozrela som sa do jeho belasomodrých očí.

,,No...keďže som skvelý kamarát,ktorý na teba myslel,tak som ti podržal miesto. Mali sme tu brigádničku,no pokojne od zajtra môžeš začať. Odkážem to šéfke. Vieš,že má pre mňa slabosť."povedal a ja som sa zasmiala.