Married to mafia ⇢ⓎⓄⓄⓃⓀⓄⓄⓀ⇠✔︎

XIV.

Zlomene a slabo som sa usmial. ,,To je skvelé", chytil som Jungkookovi ruku. Stiskol som mu ju ako som len vedel. Som neuveriteľne šťastný.

,,Zlatko, zvládneš ísť so mnou do lekárne, ale chceš ísť domov?", palcom mi hladkal chrbát ruky. ,,Môžem ísť za rodičmi? Chcem sa pochváliť", povedal som s malými iskričkami radosti v očiach. Dúfam, že povie áno.

Jungkook si povzdychol a pobozkal mi chrbát ruky. ,,Yoongi.....dve hodiny a pôjdeme domov. Rozumel si ma?", naširoko som sa usmial a vtiahol si ho do objatia.

,,Ďakujem Kookie", objatie mi opätoval. Bol som sklamaný, že iba dve hodiny, ale aj to je niečo. Stále lepšie akoby mal povedať nie.

,,Zlatko, niečo za to ale chcem", povedal, keď si sadol za volant. Neviem, čo by som mu mohol dať. Nič také nemám. Ale počkať....

Sadol som si Kookovi na nohy. On si ruky položil na moje boky a hneď ich začal hladkať. Bolo to tak príjemné.

Odkašľal som si a prilepil som svoje pery na tie jeho. Začali sme sa pomaly bozkávať. Bože, jeho pier nikdy nebudem mať dosť. Také sladké, nadýchané, jemné......no proste dokonalé.

Samozrejme, že sa ho stále bojím a mám pred ním rešpekt. Neverím mu, sklamal ma. Čo ma stále šokuje, že ho mám stále rád. Nerozumiem tomu.

Odtiahol som sa od neho a rozkašľal som sa. Keď som prestal, oprel som si hlavu o Kookovi hruď. Jungkook si obmotal okolo môjho pásu.

,,To bolo to najkrajšie poďakovanie, aké som kedy dostal", daroval mi pusu do vlasov. Sčervenal som a hlavu mu zaboril viac do hrude.

,,Môžeme vyraziť?", spýtal sa Jungkook po chvíli ticha. Prikývol som a posadil na miesto spolujazdca. Kook naštartoval a vyrazil.

Po chvíli sme zastavili pred domom mojich rodičov. ,,Idem ti pre tie lieky a potom prídem. Budem tam s tebou a žiadne námietky", prikývol som.

Vlepil som mu detskú pusu a vystúpil z auta. Pri dverách som mu zakýval. Odkýval mi a s tým odyšiel.

Zaklopal som na dvere a čakal, kedy mi niekto otvorí. Po chvíli mi dvere otvoril otec. ,,Yoongi", usmial sa a vtiahol ma do objatia. ,,Ahoj oci", povedal som s chrapľakom a objatie mu opätoval.

Po chvíli sme sa odtiahli a vošli dnu. Tam som sa zvítal s maminou a následne sme sa usadili v obývačke.

,,Yoongi, si chorý", spýtala sa ma mamina zo strachom v hlase. Prikývol som jej. ,,A čo ti je. Dám ti nejaké lieky." ,,Mami, ani sám neviem čo. Viem, že je toho veľa. Jungkook mi išiel kúpiť lieky a potom príde", na to mi nemo prikývol. ,,Urobím ti aspoň čaj." ,,Dobre a ďakujem mami."

,,Mami, oci, chcem vám niečo povedať," začal som po tom, čo mamina priniesla čaj. Pokynuli mi, aby som pokračoval.

Nádych.

Výdych.

,,Zistili mi, že môžem otehotnieť", povedal som na jeden nádych. Chyba. Začal som kašľať.

Rodičia sa usmiali a objali ma, hneď ako som sa ukľudnil. ,,To je úžasné", začali mi gratulovať.

Našu chvíľku prerušilo klopanie na dvere. Otec išiel otvoriť a po chvíli sa vrátil s Jungkookom v pätách. Mal na tvári kamennú masku.

,,Yoongi, poď, už pôjdeme", povedal to tak chladno. ,,Nie. Povedal si dve hodinu a bol som tu asi iba pol hodinu. Nikam nepôjdem, pokiaľ neprejdú dve hodiny", rozbolelo ma hrdlo. Do čerta aj s ním.

,,Fajn, ale budem tu, či sa ti to páči, alebo nie", povzdychol si. Na odpoveď som prikývol.

Jungkook sa postavil vedľa mňa. Rukou mi naznačil, aby som sa postavil. Učinil som tak. Jungkook sa posadil a mňa si posadil na svoje lono.

,,Dáte si niečo pán Joen?", spýtala sa mamina. ,,Nie", povedal to chladno a s hnevom v hlase. Tým si odo mňa vyslúžil najsilnejší pohlavok, aký som len vedel. Rodičia si zakryli ústa. Buď sa zľakli, alebo práve očakávajú, že ma zabije. Skôr beriem druhú možnosť.

,,A to bolo čo?", prepálil ma pohľadom. ,,Za prvé...nebudeš hnusný na mojich rodičov. A za druhé...na verejnosti v mojej prítomnosti sa budeš chovať slušne", moje hrdlo. Z toľkého rozprávania ma bolí.

,,Inak čo", nadvihol obočie. ,,Si ma nepraj", zvýšil som trochu hlas. Pozrel som sa naň celkom nahnevane.

Jeho pohľad zmäkol. Povzdychol si a prikývol. Víťazne som sa usmial a pozrel som sa na svojích rodičov. Tí sa na mňa nechápavo pozerali. Asi neočakávali, že sa niekedy postavím mafiánovi. A ešte k tomu, tomu najväčšiemu.

Spoločne sme sa rozprávali presne dve hodiny. Presne na čas nás Kook vyrušil a chystal sa odísť.

,,Odídeš, až keď sa rozlúčiš", prehlásil som naštvane. Našťastie som sa s rodičmi stihol rozlúčiť a tak ho môžem komandovať a dohľadať naň.

,,Yoongie, to nie je nutné", povedala zo strachom v hlase mamina. ,,Ale je mami. Je tu na návšteve. Musí sa rozlúčiť", prepálil som Kooka pohľadom.

Jungkook naštvane zavrčal a podišiel k mojim rodičom. Pekne a slušne sa s rodičmi rozlúčil a následne podišiel ku mne. Rodičia sa na mňa šokovane pozerali, no ja som sa iba víťazne usmieval.

Som si vedomí, že som Jungkookovi rozkazoval. Bojím sa, čo bude doma. Bojím sa ho veľmi, ale stále ho mám trochu rád. Chcem, aby sa vedel správať normálne. Aby sa vedel správať ako normálny človek a nie ako mafián.

Spoločne sme vyšli vonku a hneď na to vošli do auta.

Keď sme zašli za roh, Jungkook zastavil a naštvane sa pozrel cez čelné sklo. ,,Čo to akože malo znamenať?", zavrčal na mňa Kook. Nevenoval mi ani rýchly pohľad.

Nádych.

Výdych.

To dáš Yoongi.

,,Chcem ti pomôcť", prehlásil som slabo a nebolo to kvôli chorobe, ale kvôli strachu.

,,A to už akože prečo?! Čo tým docieliš?!", zvrieskol na mňa. ,,Kookie-" ,,Žiadne Kookie! Nebudeš mi rozkazovať! Rozumel si?!"

A dosť! Už ma sere.

Posadil som sa mu na nohy a vášnivo ho pobozkal. Bozk mi po chvíli opätoval. Pre nedostatok kyslíka sme sa odtiahli. Hneď som aj začal zo svojím monológom.

,,Chcem ti pomôcť. Chcem, aby si sa vedel správať ako normálny človek a nie ako mafián. Krič na mňa, bi ma, znásilni ma, rob si zo mnou čo chceš, ale nechaj mi ti pomôcť. Jungkook, ja sa ťa bojím. Viac ako predtým. Keď si sa ku mne správal milo, cítil som sa v bezpečí. Mal som ťa rád. Lenže od toho dňa, kedy si mi povedal, prečo si ma chceš vziať, sa ťa bojím. Ale problém je, že ťa stále mám rád. Jungkook mám ťa rád a chcem ti pomôcť."

Rozplakal som sa. Neverím, že som mu to povedal. Určite ma teraz zabije.

Pozrel som sa Kookovi do očí a uvidel tam prekvapenie, ale aj nádej. Zrazu sa mu začali lesknúť oči.

Prvá slza mu zriekla po tvári. Následne druhá, tretia, štvrtá. Nakoniec sa celkom rozplakal.

Prečo plače?