Married to mafia ⇢ⓎⓄⓄⓃⓀⓄⓄⓀ⇠✔︎

L.

Zobudilo ma až zvonenie môjho mobilu. Opatrne som dal Kookieho hlavu na vankúš a zabral som si svoj mobil. Následne som vyšiel zo spálne a prijal hovor bez toho, aby som sa pozrel, kto mi volá.

,,Prosím", prehlásil som zo slabým chrapľákom. Vôbec sa mi nechce teraz s nikým rozprávať. Ale som mu vďačný, že ma zobudil. Môžem mojim chlapcom niečo pripraviť na obed.

,,Ahoj Yoongi. Nechcela som ťa zobudiť, len som sa chcela uistiť, že všetko zvládaš. Nemám ti s ničím pomôcť?", spýtala sa moja mamina z úsmevom a šťastím v hlase.

,,V poriadku mami. Už som aj tak musel vstať. A zatiaľ všetko zvládam. Hneď ako si nebudem vedieť radiť, zavolám ti", usmial som sa a podyšiel ku schodom. No hneď som sa aj zastavil na plač môjho syna.

,,Zvykaj si Yoongie. Takto to bude aspoň rok", zasmiala sa mamina a ja s ňou. Rovno som sa aj pobral ku izbe svojho syna. Ale tak má pravdu. Od teraz to bude takto.

,,Počkaj mami. Hneď sa ti ozvem, len ho idem utíšiť", na to som dostal len kladnú odpoveď a tak som položil mobil ma skrinku. Len nech sa mi ho podarí utíšiť.

Bez váhania som sa pobral ku postieľke, kde plakalo moje zlatíčko. Odpojil som ohrádku a rovno si ho zobral na ruky. Začal som ho utešovať a rôzne sa s ním kolísať. No nič nepomohlo.

S povzdychol som išiel ku telefónu, aby som sa spýtal maminy o pomoc. No hneď ako som zobral do ruky, počul som jej radu. Vraj by malo pomôcť, s čím som ho ukľudňoval ešte pred pôrodom.

Rozyšiel som sa ku klavíru a rovno ho otvoril. Na vrh som položil mobil a dal ho na reproduktor, aby som mohol počuť maminu. Na to som si TaoMina položil na nohy a nejak ho uchytil, aby mi nespadol.

Prsty som položil na klávesy a začal hrať. Niekedy som pomedzi to aj hmkal nejakú melódiu. Presne to aj pomohlo. TaoMin sa po chvíli ukľudnil a s úsmevom sledoval moje prsty, ako sa pohybujú na klávesniciach.

,,Yoongie, to bolo prekrásne. Už si ani nepamätám, kedy som ťa naposledy počula hrať. Normálne mám teraz slzy v očiach", prehlásila mamina dojate a nakoniec posmrkla. Nechcel som ju rozplakať.

,,No nič teraz. Hlavne ho choď teraz nakŕmiť. Určite je hladný", bolo počuť, že sa drží. Očividne nechce pred mnou plakať. Ani som ju takto už dlho nevidel.

,,Dobre mami. Hneď aj idem. A nechcel som ťa rozplakať. Nabudúce ti rozhodne zahrám", nad tým sme sa obaja zasmiali. Hneď som sa aj postavil, zobral mobil, uchytil si svoje zlatíčko a pobral som sa do kuchyne.

,,No dobre. Už sa teraz teším. No ale budem už musieť ísť, tak sa držte a pozdravuj odo mňa Jungkooka", povedala s určite širokým úsmev. Presne takto si ju pamätám.

,,Dobre, pozdravím. Ale ty pozdrav otca. Tak sa maj mami", hneď ako som dohovoril, dorazil som do kuchyne. Tam som na ostrovček položil mobil a vedľa neho TaoMina, ktorého som hneď aj pošteklil. Na to sa mi dostalo krásneho smiechu.

,,Určite pozdravím. Ahoj", na to hovor ukončila. Musel som sa nad tým usmiať. Je fajn, že sa o mňa tak stará.

,,S kým si telefonoval?", spýtal sa Kook zo svojím dokonalým chrapľakom. A ja som ho do čerta opäť nepočul. Niekedy mám pocit, že som sa vydal za ducha.

,,Prestaň chodiť ako duch. A volal som z maminou. Chcela vedieť, či všetko zvládam a či netreba pomôcť. Hej a pozdravuje ťa", otočil som k nemu hlavu a daroval pusu na líce.

,,Nabudúce ju pozdravuj odo mňa tiež", usmial sa a prehrabol mi vlasy. Na to si zobral TaoMina na ruky a posadil sa na stoličku smerom ku mne. Zlatíčko si položil na nohy a začal ho nejak štekliť a rozosmievať.

Usmial som sa a začal som malému pripravovať mlieko. Kebyže sa mne začalo z neznámeho dvôvodu robiť mlieko, musel by som volať mamine pre pomoc.

Keď bolo mlieko hotové, podal som Kookiemu vľašku, do ktorej som mlieko nalial. S úsmevom si ju prebral a začal kŕmiť našeho syna.

,,Inak, čo ťa zobudilo. Spal si ako zabitý", usmial som sa na tých dvoch. Je na nich tak prekrásny pohľad.

,,Zobudil ma plač nášho syna. Chystal som sa ho utíšiť ale hneď na to som počul prekrásne tóny a tak som sa snažil ešte zaspať. No už to nešlo", usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätoval a hneď na to prikývol.

,,Dobre. Tak keď už si sa zobudil, čo by si si dal na obed?", spýtal som sa a rukami som sa zaprel o ostrovček. Hlavu som naklonil na stranu a čakal na jeho odpoveď.

,,Ani neviem. Nechám sa prekvapiť od svojho prekrásneho a talentovaného manžela", usmial sa na mňa tým najkrajším úsmevom, aký som na ňom videl. Bože, čistý zajačik.

Na to som prikývol a prevzal si už prázdnu fľaštičku. Vážne bol dosť hladný. No nič. Musím si začať na takéto budenie zvykať.

,,Mohol by si ho ísť dať spinkať? Určite už teraz zaspí a bude spokojne oddychovať", na to mi Kookie prikývol. S bozkom na čelo sa hneď aj pobral do TaoMinovej izbyčki.

Ja som si zatiaľ pripravil potrebné suroviny na Samgyeopsal. Dostal som naň chuť popravde, už si ani nepamätám, kedy som to mal naposledy.

Začal som variť a vôbec si neuvedomil, že sa ku mne vrátil Kookie. Na to som prišiel až v momente, kedy sa mi okolo pásu obmotali dve silné ruky. Bože.

Zobral som do ruky varešku, otočil som sa mu čelom a udrel som ho do ramena. Na to si ho bolesť chytil a prepálil ma pohľadom. To isté som urobil aj ja.

,,Ešte raz za mnou prídeš ako duch, prisahám bohu, že dostanem infark", zavrčal som a opäť som sa vrátil ku vareniu. Bože môj, veď ja pri ňom zomriem.

,,Dobre zatíčko. Odpusť mi, že som bol takto vychovaný", opäť sa jeho ruky obmotali okolo môjho pásu. Zmrd jeden mafiánsky. Bude mi tu prinášať infarkt.

,,No dobre. Možno ti to odpustím. Inak malí už zaspal?", na to mi len súhlasne zahmkal a hlavu si zaboril do môjho krku. Len som sa zasmial a nechal ho tak.

Po nejakom čase som mal hotové a nabral som nám. Položil som to na stôl a posadil som sa s Kookiem ku svojím porciám. Netrvalo dlho a obaja sme spokojne jedli.

Musím povedať, že je to fantastické.