Dnes je ten deň, kedy odchádzame na naše medové týždne. Nemôžem sa dočkať. Ideme niekde do Karibiku. Vraj budeme mať ubytovanie na vode.
Balil som nám kufre a čakal na to, kedy príde Kookie. Išiel odniesť Holly ku chalanom. Vraj chce čas tráviť len so mnou a užisť si to.
Keď som mal všetko hotové vystrel som sa a úľavne som si vydýchol. V tom istom momente sa mi okolo pásu obmotali dve silné ruky a hlava mi spadla na rameno.
,,Bože, musíš chodiť ako duch? Raz s teba dostanem infarkt. To ti už hovorím teraz", prehlásil som a oprel si hlavu o Kookieho rameno. Pri ňom skolabujem.
,,Prepáč, ale už som zvyknutý. Budem sa snažiť chodiť ako slon, aby si vedel, že prichádzam. Sľubujem", na to sme sa obja zasmiali. Zas ako slon nie, ale jejo vôbec nieje počuť. Akoby sa vznášal.
,,Vydím, že si stihol všetko pripraviť. To som bol až tak dlho preč? Nechce sa mi tomu veriť. Ty si to mal vopred pripravené. Že?", prehlásil a začal ma bozkávať na krku. Hlavu som naklonil na stranu, aby mal lepší prístup.
,,Nie. Bol si tam tak dlho. Ja za to nemôžem, že ideš ako slimák. To nieje moja chyba", prehlásil som a prsty som mu zaplietol do vlasov za ktoré som nežne zaťahal.
,,Fajn vyhral si. Zdržal ma otec. A teraz sa budeme ponáhľať lebo sa chcem už skôr ubytovať", prehlásil Kookie a otočil si ma čelom k sebe. Ruky som mu obmotal okolo krku a s úsmevom som prikývol.
Následne sme zobrali kufre a pobrali sa na letisko. Kookie má vlastné lietadlo, takže nebudeme budiť pozornosť. Problém je až na letisku. Tam musíme byť ako tieň. Aspoňže ma Kookie učil trochu tej mafiánskej taktiky. Vlastne som ho k tomu dokopal, ale to je vedľajšie. Hups.
Včera som sa nenápadne vytratil z domu a pobral sa sa do obchodu. Tam som si kúpil niekoľko testov tehotenstva. Nechcel som s tým otravovať Kookieho. Bude to také moje malé tajomstvo. Jej.
Tiež som mu stihol kúpiť pár ďalších darčekov. Veď tam budeme na Vianoce. Musím byť pripravený na všetko.
Cesta na letisko nám ubehla celkom rýchlo. A práve stojíme pred letiskom. Kompletne zamaskovaný a zahalený. Už nás čaká len prebehnutie cez letisko.
S kuframi a taškami sme sa pretláčali davom ľudí. Hľadali sme cesty, kde je menej policajtov. Už sú to pomaly dva mesiace, čo som vyhlásený za hľadaného.
S veľkým šťastím sme sa dostali do lietadla. Tam sme si hneď aj sadli a úľavne sme vydýchli. Hneď na to sme si dali dole rúška, čiapky a iné veci, ktoré sme mali na sebe.
,,To bola sila", vydýchol som a pozrel sa na Kookieho. Ten sa na mňa len spokojne usmieval. Ruku som položil na jeho zátilok. Hneď som si ho aj pritiahol do bozku.
Bozkávali sme sa nežne ale záriveň vášnivo. Neviem prečo, ale otvoril som oči. Pozrel som sa z okienka a uvidel, ako k nám beží skupina policajtov.
,,Bežia sem policajti. Mali by sme vyraziť", prehlásil som, keď som sa od Kookieho na silu odtiahol. Ten sa pozrel z okienka a následne sa rozišiel ku pilotom.
Netrvalo dlho a my sme boli v nebesiach. Kookie sa ku mňa vrátil a opäť sa mi prilepil na pery. Bozky som samozrejme opätoval.
,,Ak chceš môžeš si pospať. Cesta bude dlhá", prehlásil Kookie hneď ako sme sa od seba odtiahli. Na to som len prikývol a uvelebil sa na sedačke. Kookie cez mňa prehodil deku a daroval bozk do vlasov.
Netrvalo dlho a ja som už spokojne oddychoval.
,,Yoonie, vstávaj. Dorazili sme", zašepkal mi prekrásny hlas do ucha. Pomaly som otvoril oči a natiahol sa. Ešte by som si poslal.
,,Dúfam, že si si dobre oddýchol", prehlásil Kookie a pohladil ma po líci. Usmiala som sa a viac som sa oprel o Kookieho ruku. Má tak hebkú kožu. Hladšiu som nikdy ani nevidel.
,,Celkom hej. Ale ešte by som spal. Trochu ma to unavili", odpovedal som a postavil sa zo sedačky. Hneď som aj vyšiel z lietadla. Kookie išiel hneď za mnou.
,,Keď prídeme na ubytovňu, môžeš si kľudne ešte pospať. Nič také ani v pláne nemám", na to som prikývol a zobral si svoje veci. Chystal som sa už pobrať smer letisko, ale to ma zastavila Kookieho ruka.
,,Chceš aby ťa zatkli? Lebo ja nie", hneď ako dohovoril, na hlavu mi nasadil šiltovku a na tvár mi dal rúško. To isté som následne urobil aj. Áno, ešte stále spím a nevnímam.
Hneď sme sa aj pobrali do budovi lestiska. Rýchlo sme ním prešli a vyšli z budovi. Tam na nás čakala čierna limuzína.
Vbehli sme do nej a hneď sme aj vyšli smer naše ubytovanie. Neviem prečo, ale som neuveriteľne nedočkavý.
Hneď ako sme došli na miesto, sánka mi spadla v úžase. Bolo to tu prekrásne. Kookie vždy nájde tie najkrajšie miesta. Neviem ako to robí, ale je to úžasné.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Poď. Vybalíme sa a potom môžme leňošiť", na to som stále omámené prikývol. Pomaly som sa rozišiel dnu. Všetko to tu spolu ladilo. Normálny plážový domček, ale trochu modernejšie vybavený.
Vošli sme do spálne a do skrinky začali ukládať veci. Samozrejem som dával pozor na testy a darčeky pre Kookieho. Tie som nechal v kufry, ktorý som dal pod posteľ.
,,Pôjdeme odychovať vonku? Tam je tak príjemne", usmial som sa na Kookieho a objal jeho ruku. Práve sa správam ako malé dieťa
,,Jasne, že môžeme srdiečko. Zajtra by sme už niečo mohli podniknúť. Ak by si chcel, mohli by sme postaviť stromček", na to som začal prikyvovať. Toto je na Vianociach to najlepšie. A tiež robenie pokrmov.
,,Ja už mám plán na celý zajtrajší deň. Tebe by som doporučoval sa najviac pripraviť na večer", peklo som naň a pobral sa na terasu. Kookie sa hneď za mnou pobral.
,,Že mi povieš, čo si vymyslel. Alebo mám čakať a byť prekvapený?", spýtal sa ma Kookie hneď ako sme si sadli na lehátka. Chcel som ho prekvapiť, ale neviem, či by som to vydržal. Ale asi hej, veď je iž dosť neskoro.
,,Hm, keďže pozajtra sú Vianoce, mohly by sme robiť nejaké pokrmy a večer by sme sa mohli pokúsiť o bábätko. Môže byť?", uškrnul som sa a pozrel sa jeho smerom.
Jungkookie sa tváril dosť prekvapene. Určite nečakal, že to chcem hneď zajtra. Ale už som čakal dosť dlho. Odmietam čakať dlhšie.
