Married to mafia ⇢ⓎⓄⓄⓃⓀⓄⓄⓀ⇠✔︎

XLII.

Ďalšie ráno bolo rovnaké všetky pred tým. Ranná nevoľnosť a následne pol hodina nad záchodovou misou. Proste to "najkrajšie" ráno aké si kto dokáže predstaviť.

,,Yoonie. Pôjdeme na prehliadku. Nepáči sa mi to", prehlásil Kookie hneď ako som sa k nemu vrátil do postele. Len som neochotne prikývol. Nechce sa mi ale tak aspoň by mi mohol nejak pomôcť.

Uvelebil som sa na jeho hrudi. Následne som sa začal hrať z Kookieho rukou. Nudím sa a nechce sa mi vstávať ani nič iné. Som proste lenivý. No čo už.

,,Pôjdeme už teraz ráno. Čím skvôr tam pôjdeme tým lepšie. Takže šup sa obliekať", prehlásil Kookie po chvíli ticha. Len som nespokojne zakňučal a ostal ležeť.

,,Yoonie, noták", s tým sa Kookie postavil a zobral si ma na ruky ako nevestu. Ruky som si obmotal okolo jeho krku a viac sa naň natiskol. Nechal som ho niesť ma až do šatníka.

Tam ma položil na stoličku a priniesol mi čisté oblečenie v podobne čiernych riflí a čiernej Kookieho mikinu. Samozrejme mi bola veľká.

Keď sme boli hotový, pobrali sme sa do auta. Samozrejme mi Kookie otvoril dvere a pomohol mi zo všetkým. Normálne sa pri ňom cítil opäť ako dieťa. Prečo som ho nepoznal skvôr.

Hneď ako si Jungkookie sadol za volant, vyštartovali sme. Svoju ruku som hneď položil na tú jeho na rýchlostnej páke. Obaja sme sa nad mojím gestom usmiali a pokračovali v ceste v príjemnom tichu.

Ku nemocnici sme došli asi po pol hodine cesty. Rýchlo sme vbehli do budovi a zamierili ku Kookovmu a teraz už aj môjmu osobnému doktorovi. Fakt sa mi tam nechce.

,,Zdá sa mi to alebo si dnes nejak veľmi unavený", prehlásil Kookie hneď ako sme čakali, kedy príde doktor. Aj ja si myslím, že som dnes nejaký unavený.

,,Aj ja som si toho všimol. Neviem prečo ale mám sto chutí sa tu rozvaliť a zaspať", usmial som sa a oprel som si hlavu o Kookieho rameno.

,,Prepáčte, že ste museli čakať. Zdržali ma na sedení", prehlásil doktor hneď ako vošiel do miestnosti. Kookie si s ním podal ruku no mňa ani nehlo. Bol som na to príliš unavený.

,,Takže, keďže ste tu s vašim manželom, usudzujem, že ide oň. Ako vidím, nejde o chorobu ale niečo iné. A podľa toho ako sa o vás opiera, usudzujem tehotenstvo", dokončil doktor a na usmial sa na mňa. Úsmev som mu slabo oplatil a prikývol.

,,Dobre. Ľahni si na lehátko a vyhrnte si mikinu", povedal mi doktor a pokynul k pohybu. Unavene som sa postavil a pobral sa k tomu lehátku. Asi na ňom aj zaspím.

Hneď ako som si ľahol na lehátko, vyhrnul som si mikinu a tak odhalil svoje už trošku guľaté bruško. Kookie sa postavil hneď vedľa mňa a uchytil moju ruku. Začal ju upokojujúco hladiť cez kĺby.

Doktor mi na brucho dal gél pod ktorým ma striaslo. Na to hneď naň položil hlavicu, ktorá mu dávala obraz. (ospravedlňujem sa za to pomenovanie. Neviem to presne pomenovať ale asi si to viete prestaviť)

,,Plod vyzerá skvelo. Vyvíja sa až priam skvelo. Musím povedať, že sa vám darí skvele", usmial sa na mňa doktor a otočil obrazovku naším smerom.

Nebolo tam skoro nič vidieť, len taká mala gulička, ktorá bude v budúcnosti mojím a Kookieho dieťaťom. Už len ta predstava mi dokáže rozbúchť srdce.

,,Urobím vám snímku a potom niečo poviem o vašom tehotenstve", s tým mi doktor podal obrúsky a hneď na to urobil snímku. Rýchlo som si utrel bruško, vyhodil ich, stiahol si mikinu a následne sa pozrel na Kookieho.

Len sa na mňa pozeral zo slabým úsmevom a trochu sklenenými očami. To ho to až tak potešilo? No nesťažujem si.

Doktor mi podal fotku a pobral sa k svojmu stolu. Hneď som sa pobral za ním a Kookie hneď za mnou. Rovno sme sa posadili pred neho a vyčkávali na jeho slová.

,,Za to, že ste mužom a máte tento gén, budete mať rizikové tehotenstvo. To znamená, že si budete musieť dávať pozor na všetko. Nesmiete sa stesovať, musíte mať dobrú živosprávu a nesmiete sa veľmi namáhať. U vás bude plod rásť rýchlejšie, to znamená, že rodiť budete za takých 6-7 mesiacov. Pohlavie by sa dalo zistiť už v 3 mesiaci. Teraz budete musieť hlavne oddychovať. Určite budete dosť unavený. Dám vám lieky na ukľudnenie rannej nevoľnosti a tiež vytamíny pre plod", s tým mi doktor ešte podal predpis.

S tým si s Kookiem podal ruku a my sme vyrazili ku auto. Cestou som sa musel pozeraťna na ten snímok. Bože, už sa nemôžem dočkať, kedy to malé budem držať v náručí.

Hneď ako sme si sadli do auta, uvidel som Kookieho ako mu stieklo pár neposlušných sĺz. Bez váhania som sa naň obkročmo posadil na nohy. Ruky som položil na jeho líčka a začal mu ztierať slzy. Kookie si ruky obmotal okolo môjho pásu za ktorý si ma k nemu pritiahol bližšie.

,,Ani si nevieš predstaviť aký som šťastný. Budem mať dieťa s osobou, ktorú milujem už od detstva", prehlásil a následne si ma vtiahol do hrejivého objatia. To som mu bez váhania opätoval.

,,Veď aj ja som šťastný ale teraz aj unavený a slabý. Bol by som rád ak by sme už išli domov", nad tým sme sa obaja zasmiali. Kookie len prikývol a tak som sa posadil na miesto spolujazdca.

,,Odnesiem ťa domov. Hneď pôjdeš niečo ľahké zjesť a potom rovno spať. Ja zatiaľ pôjdem do lekárne pre tie lieky", na to som len s ľahkým úsmevom prikývol.

Následne sme vyrazili domov. Celú cestu som sa držal, aby som nezaspal. Takto unavený som nebol asi nikdy. Tak to bude ešte zaujímavé.

Hneď ako sme prišli domov, daroval som Kookiemu bozk na rozlúčku. Následne som vystúpil z auta a pobral sa do domu.

Nohy ma rovno zaviedli do kuchyne, kde som si urobil niečo rýchle pod zub. Dnes som ešte nejedol a to sa presne aj ukázalo. Samozrejeme to musela byť miešanica všetkého.

Keď som bol hotový, pobral som sa do našej izby. Tam som na seba hodil len Kookieho veľké tričko a nechal si boxerky. Rovno som skočil do postele, zavŕtal som sa do periny a zavrel svoje unavené oči.

Netrvalo dlho a pobral som sa do ríše snov s myšlienkami na moje ešte nenarodené dieťa.