Married to mafia ⇢ⓎⓄⓄⓃⓀⓄⓄⓀ⇠✔︎

XV.

,,Kookie", chytil som mu tvár a zotrel mu slzy. ,,Kookie, prečo plačeš?", pozrel som sa mu do očí. Stále plakal a ja už začínam byť zúfalí.

Neodpovedal mi. Jediné čo urobil bolo, že si ruky obmotal okolo môjho pásu a vtiahol si ma do silného objatia. To som mu bez námietok opätoval.

Hlavu si zaboril do mojej hrudi do ktorej neprestajne plakal. Prsty som mu vplietol do vlasov a začal sa mu s nimi hrať. Dúfam, že sa mu uľaví.

,,Ďakujem", zamumlal mi do hrude. ,,Za čo? Nič som neurobil", dal som mu niečo? Nepamätám si na to.

,,Ďakujem, že sa pokúšaš mi pomôcť. Jimin s Jinom sa o to snažia už niekoľko rokov. Snažili sa vo mne prebudiť moje pochované city a emócie. Od smrti mojej mami som ich neprejavil. Zrazu mi do života vbehneš ty a moje pocity sa zrazu prejavia. Yoongi, si jediný, ktorý ma dokázal rozplakať za posledných 17 rokov. Ako dieťa som plakal iba zriedka. Yoongi, od mala som mal slabé psychycké problémy a teraz sú o mnoho silnejšie. Ja potrebujem pomôcť, ale nikto to nedokáže. Ani psychológom sa to nepodarilo."

Stuhol som. Som jediný, ktorý dokázal prejaviť jeho city za posledných 17 rokov?

,,Jungkookie, povedz mi, s čím máš najväčší problém", prehrabol som mu vlasy. Takto vyzeral ako zranený zajačik. Malý, nevinný zajačik. Ale keď sa naštve, začnem sa pri ňom báť aj dýchať. Som rozhodnutý mu pomôcť, ako len budem môcť.

,,Hlavne agresivita. Nechám sa ľahko vyprovokovať. No a potom sa prejaví aj moja psychika", prehlásil už kľudne. Na mojej hrudi sa ukľudnil. Prestal už plakať a už sa len o ňu opieral. Bol zlatý.

,,Dobre. Keď sa uzdravím, budem ťa učiť sa ovládať. Môžeme aj kľudne teraz. Ale priprav sa na to, že ti viac-menej budem rozkazovať. Dobre?", odtiahol som si ho od tela a zadíval som sa mu do očí. On mi pohľad opätoval. ,,Dobre zlatko", usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätoval.

Po chvíli plnej intenzívnych pohľadov som sa Kookovi prilepil na pery. Začali sme sa nežne bozkávať. Bol to tak krásny pocit. Jeho pier nikdy nebudem mať dosť.

Samozrejme som sa musel rozkašľať a tým sme boli nútení sa od seba odtiahnúť. Bola to tak krásna chvíľa. Ale ja som ju musel pokaziť. Však prečo by mala trvať dlhšie. "Ako milujem svoju chorobu."

,,Kookie, poďme domov", prehlásil som hneď ako som prestal kašľať. ,,Ako si želáš pokladík", usmial sa. Úsmev som mu opätoval. Následne som mu vlepil detskú pusu a presadol som si na miesto spolujazdca.

Jungkook následne naštartoval a my sme vyrazili. Cítil som sa skvelo.

Asi v polke cesty som ucítil niečo na svojom stehne. Pozrel som sa naň a uvidel Kookovu ruku. Slabo a jemne mi stláčali stehno. Usmial som sa a položil som svoju ruku na tú jeho. Palcom som mu hladkal chrbát ruky.

Jungkook sa spokojne usmial. Ruku otočil a preplietol si so mnou prsty. Usmial som sa. Bol som neuveriteľne šťastný.

,,Si si istý, že potrebuješ moju pomoc? Vôbec sa tak nesprávaš", pozrel som sa naňho. Jungkook sa spokojne zasmial. Ma tak krásny smiech.

,,Yoongi, ukľudniť ma vieš iba ty. Ty ma nútiš sa k tebe správať takto", zobral moju ruku a pobozkal jej chrbát. Usmial som sa.

Začínam sa pri ňom cítiť v bezpečí. Stále som sa ho bál, ale o trochu menej. Jeho slová ma trochu ukľudnili.

Po asi pol hodiny cesty sme dorazili domov. Spoločne sme vošli do domu. Z kuchyne išiel nejaký krik a hluk a tak sme sa tam išli pozrieť. Hádal sa tam Jimin s Jinom.

,,Tak tu si. Ty hajzel! Čo si robil s Yoongim na jednom blbom vyšetrení?!", začal zjapať Jimin na Kooka. ,,Nič. Len sa to trochu pretiahlo a-", chcel pokračovať, ale Jimin mu skočil do reči.

Netrvalo dlho a už na seba obaja zjapali. Jin sa presunul ku mne a bol pripravený ma chrániť. Tae, Hobi a Namjoon po chvíli pribehli tiež. Len sme sa na nich pozerali.

Zrazu sa začali biť. Bál som sa o oboch. Nechcem aby sa im niečo stalo.

Po chvíli bitky vytiahol Jungkook zbraň. Namieril ju na Jimina. Odistil ju a chystal sa vystreliť. Na to som sa už nemohol pozerať a tak som sa k nim rozbehol. Postavil som sa pred Jimina a chránil ho vlastným telom. Len tak dokážem začať s Kookovou "výukou".

,,Yoongi, choď od neho!", zvrieskol na mňa. Neodpovedal som, len som pristúpil k nemu bližšie. Teraz som stál tak, že mi zbraňou mieril do čela.

,,Yoongi, uhni!", zvrieskol na mňa o čosi viac. Trochu som sebou cukol, ale nepovolil som. Mal som v pláne ho ukľudniť.

Nádych.

Výdych.

To dáš.

Ruku som dal na tu Kookovu a začal som mu hladkať chrbát ruky. ,,Jungkook, ukľudni sa. Som tu s tebou. Nádych, výdych", upokojoval som ho slovami a hladkaním ruky.

Po chvíľke sa mi ho podarilo ukľudniť. Ruku zo zbraňou pomaly zložil. Slabo som sa usmial. ,,Kook, daj mi tú zbraň", dal som pred seba ruku. Netrvalo dlho a Jungkook mi podal jeho zbraň. Samozrejme ju predtým zaistil.

Zbraň som si dal za opasok od riflí. ,,Choď do izby a tam ma počkaj. Dobre?", nemo prikývol a odišiel do izby.

,,Čo sa na mňa tak pozeráte?", spýtal som sa hneď ako som zaregistroval pohľady chalanov na mojej osobe. ,,Sú dve veci. Prvá...ukľudnil si Kooka. A druhá...bez námietok ti dal svoju obľúbenú zbraň. Jeho zbraní sa nikto nesmie dotknúť", prehlásil po chvíli Tae.

Vykulil som na nich oči. Bol so prekvapený, keď mi to povedal. Nechcelo sa mi tomu veriť.

Následne ma chalani spovedali, ako je možné, že ma Kook poslúchol. Povedal som im všetko, čo sa stalo v aute. Samozrejme som im nepovedal, že Kook plakal.

Následne som sa vybral do našej izby. Jungkook tam ležal na posteli a pozeral sa na stolík pred seba. Tam som sa aj pobral a položil na ňu zbraň.

,,Zlatko", pozrel som sa na Kooka a uvidel, ako sa mu leskli oči. Nie nie nie! Kookie neplač.

Pribehol som na posteľ. Ľahol som si k nemu a jeho hlavu som si položil na hruď. Ruky si obmotal okolo môjho tela. Silno ma objal a rozplakal sa. Hlavu si viac zaboril do mojej hrudi.

Prsty som mu vplietol do vlasov. Prehrabol som mu vlasy a začal ho ukľudňovať.

,,Čo je to za pocit? Yoongi, zlatko, prosím, pomôž mi", hovor mi pomedzi vzlyky. Bol tak plachý a vystrašený. Kľudne by som mu mohol teraz ublížiť. Môžem všetkú tu bolesť oplatiť. Ale to ja nechcem. Chcem mu pomôcť. To som sa mu aj sľúbil.

Sľub aj splím.