Married to mafia ⇢ⓎⓄⓄⓃⓀⓄⓄⓀ⇠✔︎

LXII.

Od doktora sme sa vracali celkom prekvapený. No v tom dobrom slovažysle. Obaja sme boli šťastím bez seba. Do týždňa sa nám narodia dvojčatá. Jak ja sa na to teším. No bude to aj makačka.

Hneď ako sme došlo domov, uvideli sme autá pred ním parkovať. Žeby už dorazili chalani? Ale tak kto iný by tu mohol byť. O našom dome vedia len oni a teraz už aj moji rodičia.

,,Nečakal som, žeby prišli tak skoro", prehlásil Kookie a objal ma okolo pásu. Len som prikývol a viac sa k nemu pritúlil. Ako ja milujem jeho prítomnosť.

Po chvíli dohadovania sa o tom, že chalani mali prísť o niečo neskôr sme si to namierili do domu. Hneď mi do nosu udrela vôňa jedla. Pustili sa do varenia?

Akonáhle sme zo seba zhodili oblečenie a botasky, pobrali sme sa do kuchyne. Hneď som uvidel maminu, ako kuchtí. Že ma to ale vôbec neprekvapuje.

,,Mami, tu nie si doma. Si na návšteve a ty pracuješ", pokrútil som nad ňou hlavou a podyšiel ku nej. Ale už toho stihla. To sme tam boli až tak dlho?

,,Ale Yoonie. Ty určite variť nebudeš. Aspoň vám trochu pomôžem", usmiala sa na mňa a pohladila po líčku. Mamina sa o mňa proste vždy bude takto starať.

,,Fajn ale Kookie ti pomôže", na to Kookie len prikývol a už sa pustil do práce. Ja som sa nad tým len usmial a namieril som si to do obývačky, kde už boli chalani.

,,Ahojte", usmial som sa na nich, na čo mi všetci venovali pohľad plný radosti. Odzdravili sa mi a hneď aj vyobímal. Samozrejme opatrne. Následne som sa k nim posadil a začali sme sa rozprávať.

,,Tak ako si na tom. Hovor, všetko do podrobmostí", prehlásil z ničoho nič Jimin a tým všetci prestali medzi sebou komunikovať. Svoje pohľady sa ocitli na mojej maličkosti a očákavali moju odpoveď.

,,Neviem čo odo mňa čakáte. Som v piatom mesiaci a do týždňa by som mal rodiť", usmial som sa na nich. Hneď mi všetci začali vopred gratulovať. Nechápem ich nadšenie. Sú viac hyperaktývny ako TaoMin dnes ráno.

,,A už máte pre nich mená?", pokračoval v pýtaní Tae. Oni nedajú teraz pokoj či čo? Sú Vianoce a ja si prídem ako na výsluchu vo veznici. Nechápem ich.

,,Už asi dva mesiace. Dievča sa bude volať Yongmi a chlapec Yongwon", usmial som sa na nich. Jimin sa takmer roztiekol a Jin sa k nemu pridal. Tae s Joonom a Hobim boli hrdý no a naši otcovia si na to hneď aj pripili. No a deti, tie boli vo vlastnom svete.

Takto to pokračovalo až do večera. Rozprávali sme sa a smiali. Sem tam sme niečo prekúsli no aj tak sme len kecali. Veď za chvíľu bude večera.

Preto sme všetkých nejak usadili v našej spoločenskej miestnosti, ktorú som do teraz prechádzal. Je dosť veľká a priestorná. Nebudeme sa musieť na seba tlačiť.

Chalani nanosili jedlo. Hneď sme sa aj usadili a po chvíli ticha sme sa pustili pomaly do jedla. Sem tam sme prehodili nejaké slovo no večera prebiehala v tichosti.

Sviatky len z rodinou a kamarátmi je to najlepšie na svete. Takto som si to vždy prial a konečne sa mi to splnilo. Nikdy som asi nebol šťastnejší. Je to niečo neopísateľné.

Hneď po večery sme sa začali rozprávať. Deti stále otravovali, že už chcú darčeky. Veď ako inak nie. Deti sú proste nedočkavé.

No ja som sa len nejak postavil od stulu a zamieril si to ku piánu, ktoré tu chalani priniesli. Nech je taspoň trochu tej Vianočnej piesne tu je. Musíme využiť všetky možnosti, ktoré máme.

Usadil som sa za piáno, ktoré som hneď aj otvoril. Prsty som položil na klávesy. Takmer okamžite sa miestnosťou ozvala melódia vianočných piesni.

Ľudia v miestnosti stíchli a svoju pozornosť presunuli na moju maličkosť. Začal som si do melódie pohmkovať text, na čo všetci už začali spievať. Kto by povedal, že mafiáni budú takýto. Asi nikto však?

Takto sme si zahrali ešte asi tri piesne, kedy sme sa už pobrali do obývačky. Deti vpredu, potom chalani, rodičia a nakoniec ja s Kookiem. Začal som mať väčšie bolesti. Dosť často sme sa museli zastavovať, aby som to predýchal. Mňa porazí.

Po náročnej ceste, samozrejme pre mňa, sme dorazili do obývačky. Tam na nás už všetci čakali. Bolo na nich vidieť, že sa o mňa boja. Som za to rád.

Usadil som sa do pohodlného kresla a úľavne vydýchol. Kookie mi ešte zbehol pre prášky. Na to sme sa už všetci pobrali do rozbaľovania darčekov.

Každý dostal asi to, čo chcel. U mňa to boli len nejaké oblečenie a potom kopa vecí pre malých. Aspoň sa potom nemusíme stresovať z hľadaním v obchodoch. Takto nám ušetrili nervy.

Spoločne sme sa následne začali rozprávať a smiať. No ja som sa vlastne len rozprával. Každé smiatie mi vyvolalo veľa bolesti. A ja som si myslel, že to bude v poriadku a dneska prežijem bez bolesti.

,,Yoonie, je ti dobre?", spýtal sa ma Kookie a kľakol si rovno pred mňa. Nepohol som sa od doby, čo som si sadol. Asi by som nezvládol ani stáť na mieste.

,,Som. Len ma to bolí", posťažoval som si a chytil Kookieho ruku. Stiskol som mu ju v momente, kedy sa znova objavila bolesť. Asi ma z nej porazí. To nezvládnem.

,,Kľud Yoonie. Len dýchaj. Nádych a výdych", začal ma ukľudňovať a hladiť po chrbáte ruky. Hneď som aj urobil tak, ako my hovoril. Začal som zhlboka dýchať. Rovno nám všetci venovali svoje pohľady.

,,Kookie. Ja myslím, že.....že", nevládal som to ani dopovedať a opäť sa ozvala bolesť. Kookovi to došlo v momente, kedy mi praskla plodová voda a hneď bežal pravdepodobne volať. To si nemohli vybrať lepší čas?

Netrvalo dlho a Kookie ku mne pribehol. Hneď ma podoprel a pobral sa so mnou ku vchodovým dverám. Chalanom stihol povedať kam ideme a hneď na to na mňa hodil budndu. Na seba kašľal a vyšiel z domu.

Rovno my pohľad padol na sanitku, ktorá na nás už čakala. Nejak sme sa do nej dostali a rovno som uľahol na lehátko. Bež čakania sa rozišli smerom do nemocnice.

Po asi pol hodine smerom do nemocnice sme dorazili a rovno ma brali na sál. Kookieho už nepustili a tak som tam musel byť sám.

A teraz už len vydržať tri hodiny.