Who's laughing now?! {SK}

🔆64🔆

Daniel James Seavey. Stojí približne tri metre odomňa a upiera na mňa rovnaké oceánovomodré oči ako predtým. Jedna moja časť má chuť sa od šťastia rozrevať a hodiť sa mu okolo krku.

Druhá ho ale nespoznáva. Tmavšie vlasy, jemné strnisko, náušnice, viac tetovaní,... Toto nie je ten istý Daniel, ktorého si pamätám.

"Luna?" preberie ma z úvah hlas mojej sestry. Presuniem pohľad na ňu. "Vidím, že ma NIKTO nečakal" uchechtne sa trpko. "J-ja som..." zakokce sa ale ja jej skočím do reči. "Hej heeej nevedela si, že prídem dnes. Túto rozprávku každý už počul" mávnem rukou. Započujem uchechtnutie, čo upúta moju pozornosť. "Vôbec si sa nezmenila. Až na tie vlasy" ozve sa Daniel. Dotyčná baba naňho pozrie ale on na ňu tie. Pozerá na mňa.

"Môžem povedať to isté?" nadvihnem pobavene obočie. "To zistíš sama" roztiahne náruč cestou ku mne. Široko sa usmejem a objímem ho. Ruky obtočím okolo jeho krku ako dakedy. Vôňa rovnaká to sa mi páči. "Si vyšší ako si pamätám" zasmejem sa, keď sa so mnou začne hojdať. "A svalnatejší" uškrniem sa. "Snažím sa" zasmeje sa so mnou. Pozrie sa mi do očí a vidím, že je úprimne rád, že ma vidí. Úsmev mu opätujem a už už chcem niečo povedať ale preruší nás odkašlanie.

Obidvaja sa pozrieme na jeho zdroj. Bola to tá baba. "Už mi niekto povie o čo sa jedná?" nadvihne obočie. Fajn zatiaľ mi nie je vôbec sympatická. "Ou, prepáč" hneď sa ospravedlňuje Daniel. Poškrabe sa na nervózne na zátylku a ja naňho pozriem s pohľadom "rlly?". Pretočím očami a pozriem na Jonaha. Netvári sa nadšene rovnako ako Rey.

"Asi idem naozaj nevhod" obídem ich a idem do chodby. "Prídem... Nikdy" poviem po zamyslení nad situáciu. Rodičia nula bodov ale čo som úprimne čakala? Vyjdem von aj s kufrom a napíšem Lulu nech po mňa prídu. Pritom započujem za sebou kroky. Na konci chodníka k domu ma niekto dobehne.

"Luna, počkaj" počujem Daniela. Otočím sa. "Čakať na 'Prepáč, nemôžem sa s tebou baviť, lebo si to moja frajerka nepraje'?" uchechtnem sa ironicky. Zamračí sa. "Nie, Franny ťa len nespoznala lebo vyzeráš úplne inak ako na fotkách" vysvetlí a ja naňho dosť prekvapene pozriem. "Ou takže Franny, hej? Fotky? Aké fotky?" nechápavo sa zatvárim. "Poď dnu a všetko ti vysvetlíme" vezme mi kufor a ja nadvihnem obočie. "Marais sa tvári akoby som mu zožrala večeru a moja sestra nezaostáva. Tá Franny mi spravila osobnú prehliadku dutín. Fakt myslíš, že túžim si dať druhé kolo?" pretočím očami a kufor chytím za rúčku.

"Keby si nám dala šancu ti to vysvetliť všetko sa dozvieš" povzdychne si. Asi to naozaj musí byť niečo vážne, keď má pohľad týraného šteňaťa. Nakoniec mu na to kývnem a vojdem dnu. Odvoz ale neruším. Človek nikdy nevie, či ma nakoniec nevyhodia sami. Všetci sedia v obývačke. Hneď všetky pohľady padnú na mňa. Pomalým krokom prejdem ku kreslu oproti nim. Sadnem si a preložím si nohy. Daniel si sadnem vedľa Franny.

"Tak spustite tú spúšť, nech ma to zotrie. Len na to som celý rok a pol čakala" rozhodím rukami a pretočím očami. Franny sa uchechtne a ja nadvihnem prekvapene obočie. "Neklamali ste ani nepreháňali. Naozaj je taká" pozrie na ostatných. "To je ešte slabý odvar" ozve sa Jonah a ja som prekvapená, že ešte vie rozprávať. "Haló. Ja stále čakám a nechcem aby mi sem doniesli dôchodok" zatiahnem otrávene.

"Luna, Corbyn si spomenul" hneď ako toto Rey vysloví tak mi sánka padne až do jadra matky zeme. "Č-Čože si?" vyjachcem. "Už to bolo dávno. Pár týždňov po tom ako si odišla" povzdychne si Daniel. "Prečo ste mi to nepovedali?" zamračím sa. "Načo? Bola si preč a zbytočne by to skomplikovalo veľa vecí..." pozerá Rey do zeme. Ja vyskočím na nohy. "Vy sebecké hydry!" ukážem na nich. "Celý čas ste to vedeli! Nikto mi nič nepovedal! Kto každý to vie?" rozhodím rukami. "Všetci" povie Daniel previnilo. "A tu sme skončili. Definitívne!"

Vyjdem aj s kufrom z domu. Na ceste už čakalo Jackove auto. "Vy sa mi ani na oči neukazujte! Pokrytci!" ukážem na nich prstom a idem po chodníku preč od nich. "Luna, počkaj!" počujem za sebou a keď sa otočím vidím tam aj tých štyroch. Nemám v pláne čakať na ďalšie klamstvá a zatĺkanie. "Luna, nástup!" ozve sa Lulu z auta tesne za mnou. "Ani ma nehne!" idem nasrato ďalej. "Tiež mi to povedali len keď sme sa dozvedeli, že máš prísť" hovorí zúfalo. Zastanem a aj Jack zastaví auto. "Hral, že si nespomína..." pokračuje ale stopne to, keď vidí môj pohľad.

Bolesť. Je znovu tu. Tak ako prvé mesiace v Európe. Nespávala som, nejedla, nerozprávala,... Nikto sa nestaral. Nemali to v popise práce predsa. Boli to len zamestnanci.

Nastúpim. "Ostaneš u mňa" otočí sa Lulu na mňa a ja prikývnem. Jack s povzdychnutím vyrazí k Lulu do bytu. "Chcel sa posunúť ďalej" ozve sa po chvíli. "Nikto z nás nevedel kedy sa vrátiš a či vôbec..." pokračuje ale ja ho stopnem. "Šoféruj, Avery. Netrep" zavrčím a preložím si ruky na hrudi. Opriem si hlavu o okno a pozerám na domy, obchody, ulice, parky,... Všetko možné, čo míňame. Potom mi ale pohľad padne na ich ruky. Držia sa. Prsty majú prepletené.

Mala som tam ostať. Izolovaná od minulého života. Od bolesti, spomienok, myšlienok, ľudí, povinností,... Mala som poslúchnuť to moje vnútorné ja, čo vedelo, že keď sem prídem otvoria sa len staré rany a zbytočne...

Ozve sa telefón. Jack ho zdvihne cez Bluetooth v rádiu. "Jack? Už je tu?" ozve sa jeho hlas. Snažím sa zbaviť hrče v hrdle, čo sa stále viac a viac zväčšovala. "Áno" odpovie nakoniec. "Je s vami?" pokračuje v zisťovaní informácií. "Áno" odpovie znovu rovnakou odpoveďou. "Fajn..." vydýchne a ja čakám, čo povie ďalšie. "Bude bývať u Lulu" ozve sa Jack nervózne. Nastane ticho ale ja akoby som počula aj cez to jeho dych. Ani jeden z nich nevie, čo má povedať. "Vie to..." povie Jack potichu. Na druhej strane sa ozve hlboký nádych a následne výdych. "Nechcem sa s ňou stretnúť..."