Who's laughing now?! {SK}

♾29♾

"Je to preto lebo chcem zabudnúť na teba" povie po chvíli a ja ostanem naozaj reálne bez slov. Čakala by som kadejaké stupídne dôvody. Dokonca aj to, že je s ňou kvôli tomu aby mal do koho pichnúť. Toto bola ale podpásovka ešte aj pre mňa. Prebrala ma až správa na mobile od Daniela. Zamračila som sa nad jej obsahom a postavila som sa. "Vážne ma tu len tak necháš po tom, čo som ti povedal?" zavrčí na mňa nasratý Besson. "Je pápež katolík?" odpoviem mu na otázku otázkou ako mám vo zvyku, keď naozaj nemám záujem o to rozprávať sa ďalej. Vezmem si mobil, obujem sa a vyjdem von z domu. Nejako ma natankuje, že tam Bessona nechávam bez dozoru, keďže keď niečo zmizne tak si ho nájdem veľmi rýchlo. Vytočím číslo osoby, ktorá ma momentálne nasrala asi najviac ako sa dá. "Luna?" ozve sa jeho hlas z druhej strany a ja prisahám, že som mala chuť zabiť ho cez telefón. "Ako to myslíš, že sa chceš s ňou rozísť?!" šteknem naňho. "Normálne" povie a ja privriem oči aby som od nervov nevybuchla. "Si naozaj taký sprostý alebo sa len na to hráš?" ironicky sa usmejem aj keď ma nemôže vidieť. "Ale teraz naozaj" poviem chladne. "Ak to spravíš tak si ťa nájdem a ver mi, že po tom čo ti ja spravím si už nezahráš" zavrčím nasrato do telefónu. Počujem povzdychnutie a po chvíli sa ozve ďalšie. "Vieš prečo to chcem" povie potichu. "Kde si?" spýtam sa ho aj keď sama viem, že je u Teletubbies doma. "Doma" povie a ja zložím. "Bessonove auto hmmm " uškrniem sa ako psychopat a pomaly otvorím dvere od domu. Vezmem akoby nič jeho kľúče z komody a rýchlo bežím k jeho autu. "Ahoj, láska. Ja viem, že som ti chýbala" poviem a naštartujem. "Nádrž zase skoro KO ako inak" pretočím očami a rýchlo vyrazím do domu hrôzy. Aspoň, že tá atrapa neni doma lebo keby áno asi jej reálne odtrhnem hlavu. Po pár minútach som na miesto a musím povedať, že šoférovanie tohto auta si veľmi užívam. Heh, asi tak ako urážanie jeho majiteľa. Vbehnem ako veľká voda do domu a skopnem si tenisky. "Im baaack, bitcheees" bez môjho milovaného pozdravu by to predsa nešlo. "Ach bože" počujem povzdychnutie z obývačky. Na gauči sedel Herron, umelina číslo dva, Jack a na moje prekvapenie mne neznáma osoba. "Uuu zaujala si moju pozornosť. Ty si...?" spýtam sa brunety s hnedými očami. "Som Gabbie a ty musíš byť Luna. Veľa som o tebe počula" usmeje sa a postaví sa. Nie objatie, nie, nie, nieeee. Nahodím výraz týraného šteňaťa keď ma táto osoba objíme. Jemne jej to objatie ale opätujem. "Nepočítam s tým, že to boli pozitívne rečičky" uchechtnem sa trpko. "Ale áno" zase sa milo usmeje. Z tejto osoby ide toľko pozitívnej energie až mi je zle. Pomoc. "Som v šoku" zasmejem sa. "Kde je Seavey?" spýtam sa tých dvoch. "Hore v izbe. Čo od neho chceš?" nadvihne Jack obočie. "Vieš, čo potrebujem  vzorku jeho kostnej drene lebo je jedinou nádejou na liek vírusu, ktorý zabije polku ľudstva" poviem so smrteľne vážnou tvárou. Nastane ticho a ja sa po chvíli začnem rehotať. "Bože je vidno akí ste ešte mnou nepoškvrnení" uchechtne sa a vyjde hore. Rovno bez zaklopania príde k Danielovi do izby. "Počúvaj ma, Seavey, ak okamžite nezapneš ten maličký mozoček čo máš v hlave tak ho zapnem ja ale ver mi, že to nebude bezbolestné!" povie a on sa pozrie na mňa s pohľadom, ktorý ma hneď umlčí. Nasucho preglgnem. Tie debilné ženské hormóny! Stále predomnou bez trička a ja akoby som v tej chvíli stratila všetky zábrany. "Vravela si niečo?" nadvihne obočie a ja si musím zahryznúť do jazyka. Privriem oči a odvrátim pohľad. "Seavey.." oslovím ho ale pred očami mám stále pohľad na jeho vypracované brucho. Aaagggrrr! "Tvoje exhibicionistické ťahy sú veľmi zaujímavé ale ja by som ešte niekedy chceli zatvoriť oči bez toho aby ma to strašilo" precedím cez zaťaté zuby. "Takže sa ti o mne sníva?" uškrnie sa a ja sa naňho nechápavo pozriem. Ako ho mohlo toto napadnúť, keď ho to malo skôr uraziť. Aspoň viem na čo myslí. "K veci, Seavey" syknem a jemu okamžite zmizne úsmev z tvare. "Vieš, že prehovárať ma nemá zmysel" povzdychne si a natiahne na seba tričko. "Vieš, že hádať sa so mnou nemá zmysel" prižmúrim nasrato oči. "Čo tak robiť niečo úplne iné?" uškrnie sa znova a postaví sa. Ach nie... "Hmm niečo ma napadlo" tvárim sa naoko zamyslene. "Čo také?" uškrnie sa a ja si dám vduchu facepalm. "Vieš čo?" ironicky sa usmejem. "Ty" hodím po ňom vankúš z jeho postele. "Pôjdeš" další vankúš. "Pekne krásne" áno áno další vankúš. "Za Rey" veľký vankúš. "A..." už som chcela po ňom hodiť paplón keďže ten bol najbližšie ale chytím ma na obidvoch predlaktiach. "Prestaň, Luna" povie smrteľne vážne a v tej chvíli by ste sa krvi vo mne nedorezali. Pozeral sa priamo do mojich očí a ja som sa v tých jeho strácala. Nebola to tá búrka ako v tých Bessonových. Toto bol kľudný oceán plný istoty. Tej ktorá patrila mojej sestre. Nebola moja. Aj keď som v hĺbke duše chcela vyskúšať aké to je. Chcela som znovu vlastniť jeho pery. Chcela som znovu byť tá ktorú bozkáva. Ale mohla som nie. Nie kým bol s ňou. "Pusti ma" chcem to povedať tvrdo ale znelo to skôr ako zaskučanie. "Luna..." osloví ma už jemnejšie. "Daniel, varujem ťa! Pusti ma" poviem vážne a on ma pustí. "Už to nikdy nerob" poviem a pošúcham si ruky aby sa stratil jeho dotyk s všetkými tými pocitmi k tomu. "Pôjdeš za ňou" prikážem mu. "Prečo to toľko chceš?" spýta sa nechápavo. "Lebo ťa miluje. Je s tebou šťastná a keď je šťastná ona som aj ja" poviem okamžite a on si zájde frustrovane rukami do vlasov. "Ale ty nechápeš, že nemôžem?" povie už zúfalo a ja uhnem pohľadom k zemi. "Musíš" šepnem tiež s nevôľou. "Luna, prosím" vezme moju tvár do dlaní. "Ty necítiš to čo ja?"