Pozrela som na dvere, ktoré sa hneď otvorili a v nich stál Daniel. Na tele sa mu už rysovali modriny a podliatiny. Odvrátila som zrak pretože som zase pociťovala pocit viny zato, čo sa mu kvôli mne stalo. Prišiel o jedného z najlepších kamarátov, ktorý stratil úplne rozum. Akoby nebolo dosť to, že ho zbil, aj keď Besson tiež neostal nasucho a schytal pár rán, ešte ho chcel aj zabiť. Na začiatku tohto všetkého, keď som ich prvýkrát stretla na koncerte, nepomyslela by som si, že budem niekedy zavretá s tým prefarbeným blonďákom s oceánovými očami v chate uprostred ničoho. Ďalší nás bude chcieť zabiť a ostatní? Ani neviem či v tomto celom idú tiež alebo veria tomu, čo im nakecali ostatní. Lulu to ale určite nedalo a zisťuje kde som. Hádam bude okej a tá ropucha umelá jej nič nespraví.
"Počúvaš ma?" ozve sa tesne vedľa mňa a mnou až trhne. Pozriem na Daniela, ktorý položí dlaň na moje líce. Pohladí ma po ňom a pousmeje sa. "Viem, že je toho na teba veľa..." začne ale ja mu skočím do reči. "Netýraj ma hlavne svojim srdcervúcim monológom o tom ako to spolu zvládneme a, že toto celé je len dočasné" pretočím očami a on sa uchechtne. "Tak predsa len si to stále ty" stiahne ruku naspäť k telu. "Kto povedal, že som niekedy odišla?" nadvihnem obočie a zrazu sa cítim ako za 'starých čias'. Aj keď iróniou je, že to bolo asi pred mesiacom. "Nespravila by som ti to aby si prišiel čo i len o jednu moju štipľavú poznámku" uškrniem sa a on pokrúti pobavením hlavou. "Čo viac si želať?" povzdychne si a prejde pohľadom k uvoľnenej parkete. "Vedel som, že ty to nájdeš" prejde k nej a zbraň tam vráti. "Na miznutie vecí a ľudí som expert" uchechtnem sa a sledujem ho. Na jeho tvári sa ale objaví zamračený výraz. "Bol to telefón" pozrie na mňa a z toho ako sa mračí ma pohltí vlna zvedavosti. "Bol?" tvárim sa, že nič. Telefón mám ale vo vrecku. "Nevidela si ho?" prižmúri oči akoby mi neveril. "Videla som iba tú zbraň a tie papiere" myknem plecami akoby nič. Moje staré prefíkané ja zase prebralo kontrolu a verím, že mi to zhltne. "Asi som ho nechal niekde na stole" zamyslí sa ale ja tam cítim štipku nedôvery. To ma ešte viac ubezpečí v tom nech zatĺkam a prešacujem mu ten telefón. To, že ho tak nepokojne hľadá mi príde ešte viac podozrivé. "Tak ho choď pohľadať a ja idem do sprchy" poviem a postavím sa. Rýchlo si stiahnem jeho tričko nižšie aby nič nevidel. "Fajn" povie a rýchlo vyjde z izby. Ja trielim rovno do kúpeľne kde sa zamknem.
Vytiahnem mobil a na obrazovke sa znovu objaví tá sprostá číselná klávesnica. Zamračím sa a začnem rozmýšľať nad kombináciou. Má to byť osem čísel. Čo by si tam tak Daniel dal? Jeho dátum narodenia neprichádzal do úvahy. Taký blbý zase nie je. Možno. Žeby dátum narodia Rey? Mám tri pokusy takže si to musím extrémne dobre premyslieť. Ešte by to mohol byť môj dátum narodenia. Skúsila som teda dátum narodenia Rey ale mobil zavibroval na znak, že to je nesprávne. Počet pokusov sa znížil na dva a ja som si frustrovane odfrkla. Prešla som z jednej strany kúpeľne na druhú a zamyslela sa intenzívnejšie. Jeho dátum narodenia je blbosť keďže to ani 8 čísel nie je alebo áno? Nemám pamäť na čísla, dopekla! Keby som tu aspoň mala wifi a vedela si vygoogliť nejaké dátumy čo majú niečo spoločné s Teletubbies...
Ozvalo sa zabuchnutie dverí a tak som rýchlo mobil skryla pod umývadlo a zapla sprchu. Keď som už bola v pyžame tak som znovu vybrala mobil. Skúsila som svoj dátum narodenia ale skončilo to rovnako ako pri mojom prvom pokuse. Neúspešne. Ostal mi posledný pokus. Inak je všetko v prdeli. Bol to jeden z otcových špeciálnych mobilov ako som si stihla všimnúť. Také tie, čo sa po uplynutí tých troch pokusov zablokujú a všetko, čo v nich sa vymaže. Okrem toho príde otcovi SMS-ka o tom, že niekde sa do toho mobilu skúšal dostať. Mala by som riadneho zdžuba, čo nejdem riskovať. Mobil som odložila pod umývadlo s nádejou, že ho tam Daniel nebude hľadať a vyšla som z kúpeľne.
"Bola si tam nejako dlho. Deje sa niečo?" zdvihne zrak smerom na mňa. Oblečenie hodím do bielizníka a pokrútim hlavou. "Čo by sa malo?" vyhnem sa odpovedi položením otázky. Jeho výraz sa zmení na ešte viac podozrievavý. Dopekla! "Len ma Bessonova prítomnosť znepokojuje" zakecám to a on si povzdychne. "Nebude tu dlho" postaví sa a prejde k skrini. "Ako to myslíš?" zamračím sa a vyzvedám. "Myslím to tak, že už je to zariadené" povie nie veľmi príjemne. Zdá sa to len mne alebo má tento Seavey viac tvárí ako divadelní herci? "Prídu preňho otcovi ľudia?" vyzvedám ďalej a keď si dá dole tričko, všimnem si ako má napnuté svaly. Z čoho je taký nervózny? Sledujem ďalej reč jeho tela a je mi jasné, že tento rozhovor ho nejako neupokojuje. "Nie" odpálkuje ma a vyberie si zo skrine čisté veci. "Tak?" zahrávam sa s ohňom. Nasratý Daniel je úplne iný a ide z neho normálne strach. Kto by to čakal od takého nevinne vyzerajúceho chalana? Otočí sa na mňa a zatne ešte aj sánku. Pozerám naňho s očakávaním a on nakoniec rezignovane zavrčí. "Proste to nechaj tak a nevypytuj sa toľko" zavrčí a odíde do kúpeľne. Zabuchne dvere a ja pretočím očami. Pohľadom prebehnem po izbe a v tom ma to napadne...
=========================
I'm baaaack🙋🏼♀️💜
Sľubujem, že kapitoly už začnú vychádzať čo najpravidelnejšie a budem už konečne aktívna 😁😇 Čas prázdnin sa kráti a tak som si ešte chcela užiť voľno 😅🥺 Užívajte aj vy! Čoskoro už príde krutá realita 🤣🏫
Mám vás rada 🙋🏼♀️💜
- Pac a pusu vaša Jenny 🖐🏻😘
=========================
YOU ARE READING
Who's laughing now?! {SK}
FanfictionČaute! Volám sa Luna. Môj život bol úplne normálny až dokým ma moja sestra nezobrala na koncert, kde ma kvôli jednému členovi tej kapely znenávideli všetky ich fanúšičky. Moja sestra Audrey začala chodiť s ďalším členom tej kapely Danielom Seaveyom...
