Who's laughing now?! {SK}

♾47♾

Zacítila som náhlu silnú bolesť. Prechádzala celým mojím telom a znemožňovala mi čo i len sa pohnúť. Chcela som kričať ale nevydala som zo seba ani slovo. Moje viečka zrazu vážili tonu. Zdalo sa mi, že počujem vodu. Bola všade okolo mňa. Moje telo príjemne chladila a ja som sa znovu a znovu odhodlávala otvoriť oči. Po neskutočne veľa márnych pokusoch sa mi to podarilo. Zaostrila som a zbadala som skaly. Množstvo skál, ktoré boli ostré ako britva. Pozrela som sa pod seba a zistila som, že ležím v piesku. Pomaly som sa snažila postaviť ale bolesť sa každým mojím pohybom stupňovala. Moje prvé myšlienky putovali k otázke akoto, že ešte žijem. Naozaj som toto mohla prežiť? Pozrela som sa hore na vrch útesu z ktorého ma tá krava sprostá zhodila. Bolo to strašne vysoko. Zdalo sa to naozaj neskutočné, že by som toto mohla prežiť. Jediné, čo si pamätám, je náraz. Ochromilo to všetky moje zmysly. Musela som padnúť do vody a tá ma vyplavila na breh. Pozrela som sa na svoje zúbožené telo. Oblečenie potrhané, všade škrabance a krv. No super. Za toto mi zaplatí a nech si je istá, že môj plán na rozdiel od toho jej vyjde na prvýkrát. Pustila som sa na púť plážou až hore po schodoch k vile. Už svitalo. Ktovie ako dlho som tam ležala. Isto si na mňa ani nespomenuli. Ale čo vám poviem.. Dostáva ma moja papulnatá huba stále do problémov? Áno. Odháňa to odo mňa ľudí? Áno. Prestanem konečne rozprávať somariny? Hahá, nebuďte vtipní. Nikdy! Pekne krásne som sa vyštverala hore do vily a celá špinavá mokrá a doráňaná som vošla dnu. Všade po mne ostávala mokrá a krvavá stopa. Aj tak to upratovať nebudem takže z toho vyplýva, že mi to je jedno. Otvorila som si hneď fľašu vína a začala som plánovať pomstu. Vypila som polku fľaše ale stále som bola pri zdravom rozume. "Čo sa ti, dopekla, stalo?!" vypískne moja sestra hneď ako vojde do kuchyne. "Za prvá nekrič lebo mi praskne hlava. Za druhé dones mi ďalšiu fľašu a za tretie vieš, čo? Skočila som žabku z útesu lebo som sa nudila" k tretiemu bodu pridám ironický úsmev z ktorého sa ale za sekundu stane boľavá grimasa. "Si síce šialená ale aj veľká egoistka nato aby si si chcela ublížiť" prejde ku mne a ľútostivo si ma prezerá. "Dáko veľmi ma poznáš" zasmejem sa ale hneď nato aj syknem. Naozaj ma tá mrochta takto doriadila? To jej neprejde! "Idem pre lekárničku ale najprv si daj sprchu" vezme mi víno načo sa zamračím. "Už aj!" zahriakne ma a ja zachmúrene odídem hore. Opatrne zo seba stiahnem oblečenie a nejako sa posnažím osprchovať. Lulu zase neni v izbe. Ako inak isto si už so Zacharym užívajú, že umelina číslo 2 skončila zarytá nosom v našej príjazdovej ceste. Rey ma čaká na posteli spolu s lekárničkou v ruke. Tieto rozhovory pri čistení a ošetrovaní rán nedopadajú dobre. Z vlastnej skúsenosti viem, že jedna z nás skončí nasratá alebo najlepšie obidve. Hneď mi zíde na um či Rey vie o dohode otca a Daniela. "Sadaj a hovor, čo sa stalo lebo to z teba dostanem po zlom" povie nekompromisne a keď cítim ten zápach dezinfekcie nabehnú mi hneď zimomriavky. Poslúchnem ju a posadím sa oproti nej. "Proste som sa strepala, čo je na tom nepochopiteľné?" zatĺkam a hneď nato syknem, keď mi priloží na ranu na ruke kozmetický tampón s dezinfekciou. Akoby to vedelo, že klamem. Cítim sa ako na detektore lži až nato, že za klamstvo dostanem akoby elektrický šok. "A teraz pravdu" povie moja sestra neoblomne. Nie sme dvojíčky tak odkiaľ, dopekla, vie, že klamem? "Skúšala som, či viem lietať" pretočím očami a dostanem ďalšiu ranu. "Auuu to bolí, dofrasa" stiahnem ruku k sebe. "Ešte aj tvoje telo vie, že klameš" vezme náplasť a zalepí mi ranu na hlave. "Nemôžem ti povedať, čo sa stalo lebo si to chcem vyriešiť sama a poznám ťa dosť dobre nato aby som verila, že do toho nebudeš pchať nos" vysvetlím jej a ona hneď zovrie pery silno k sebe. "Zase si sa do dačoho namočila?" povie chladne a ja si povzdychnem. "Neni to to, čo si myslíš" ubezpečím ju ale vidím na nej, že mi neverí. "Luna ak si zase tam kde si bola už ťa nič nezachráni" pozrie sa mi vyčítavo do očí. Po chvíli odvrátim zrak a keď si spomeniem na staré čase znovu sa vo mne niečo pohne. "S tým som už skončila a ty by si mala vedieť najlepšie, že to je to posledné k čomu by som sa vrátila" poviem chladne a postavím sa. "Ešte som neskončila" zavolá za mnou. "Ale ja áno!!"

XXX

Naivne som si myslela, že včerajšie prebudenie bolo najhoršie aké môže byť ale dnešné ráno mi ukázalo, že som sa veeeeľmi mýlila. Nestačilo, že ma bolela každá bunka v mojom tele ale ešte som počula aj ako sa niekto na chodbe háda. Keby som sa vládala postaviť tak sú už bez hláv a tie sú zapichnuté na kopijách vonku na mojom balkóne ako výstraha pre nepriateľov. Niekomu to príde drastické ale mne skôr účinné. Nejako sa mi podarilo postaviť a dostať sa k dverám, ktoré som pootvorila. Akurát popred nich preletela Lulu ako víchor. Skoro ma hodilo dozadu ale som lenivá ešte sa aj pohnúť. "Hou hou hou čo je?" zakričím za ňou. "Dnes niekoho zabijem! Prisahám!" rozhodí rukami a zbehne schody. Otočím sa na druhú stranu chodby kde stojí vo dverách Zachary. "Pre tvoje dobro dúfam, že toto nemá nič spoločné s tou tvojou umelinou" poviem jeho smerom a podľa jeho výrazu usudzujem, že mám pravdu. "Bože ty sa nikdy nepoučíš" pokrútim hlavou a odídem sa do izby prezliecť. Keď zo seba spravím aspoň oblečenú mŕtvolu tak zídem dole. "Mne sa snáď sníva!" vykríknem nasrato keď zbadám tú pizdu v našej kuchyni. Vrie vo mne všetká zvyšná sila ktorú mám. Chytím prvú vec, čo mám po ruke a už už sa chystám ju tým zavraždiť. "Luna!"