Who's laughing now?! {SK}

♾49♾

Čas v tejto vile sa krátil. Mám pocit, že čím sme tu dlhšie tak spolu tvárime menej času. Mne to maximálne vyhovuje, keďže väčšinu času trávim s Lulu. Tá stále nemá náladu kvôli Herronovi, ktorí sa znovu dal dokopy s umelinou číslo 2. Ja neviem ako zabudnúť na situáciu s Bessonom. Všade kde sa pozriem mi ho niečo pripomína. Smeti, bordel okolo, otrasný hmyz,.... Ani jeden z nich vo vile väčšinou neboli. Stále boli niekde vonku rovnako ako Rey a Daniel. Tí chodili po plážach, obchodoch, pamiatkach a bla bla bla. Proste všetky tie nudné veci. My s Lulu mne zase večer odchádzali všetky bary a párty v okolí. Stále sme si našli nejakých celkom v svetu chalanov a boli s nimi až do rána. Musím uznať, že tu je viac fajného materiálnu ako v LA. Viete čo je ale pozitívnejšie? Že sa už na mňa nekonal žiadny atentát. Bitchee mala asi plné ruku Bessona. Doslova...

Zobudila som sa po prebúrenej noci nato, že niekto kto chce prísť o hlavu, odtiahol závesy. "Vstávaj, Luna" ozve sa nasratý hlas mojej sestry. "Čo je zas?" zavrčím a zaryjem hlavu viac do vankúša. "Sú štyri hodiny poobede" sykne a stiahne zo mňa paplón. "Kto to, dopekla, je?!" štekne a ja otočím hlavu na svalnaté odhalené telo vedľa mňa. "Ups" zasmejem sa a prehrabnem si vlasy. "Ja ti dám také ups!" hodí po mne vankúš. Zazriem na ňu a postavím sa z postele. Moja včerajšia spoločnosť sa k tomu ale nejako nemá. "Idem do sprchy" oznámim jej a vezmem si zo skrine nejaké handry na prezlečenie. "Čo s ním akože chceš robiť?!" zakričí za mnou. "Vyhoď ho!" zabuchnem za sebou dvere a pre istotu sa zamknem. Dám si poriadne dlhú sprchu a prerobím si make up. Keď sa vrátim do izby už tu nikto nieje. Posteľ je ustlaná a mám pocit, že ešte aj prezlečená. Audrey. Uchechtnem sa a včerajšie oblečenie hodím rovno do koša. Bohvie čo som včera robila.

Zídem dole ignorujúc ľudí v obývačke prejdem rovno do kuchyne. Kopnem do seba dva Aspiríny a pohár vody. Ako každé ráno sa zatvárim znechutene a prejdem k chladničke. "Vraj si zase vyvádzala" ozve sa za mnou a ja sa už ani nezľaknem. Neviem čo sú to výčitky svedomia takže mňa len tak niekto nevystraší. "A?" spýtam sa ľahostajne a ďalej si prezerám obsah chladničky do ktorej už zrejme dlho nikto nerobil nákup. Tak či tak mňa ani nehne spraviť to. "Prečo to robíš?" položí mi otázku na ktorú sa niekedy aj ja sama seba pýtam. "Prečo robím čo?" odpoviem mu na otázku otázkou. "Prečo s nimi spávaš?" spýta sa dosť ostro, čo ma prekvapí. Už dobrých pár dní so mnou ani neprehovoril a zrazu sa spýta toto. Dokonca mi to ešte aj vyčíta! Keď už ale ide o to... naozaj si toto myslí? Síce... Keby aj... "Nemôžem?" otočím sa naňho a nadvihnem obočie. Môjmu vnútornému ja ale vyrazí dych pohľad naňho. Celý v čiernom, slnečné okuliare, opretý ležérne o rám dverí s preloženými rukami na hrudi a arogantný výrazom na tvári. Presne môj typ. Skočila by som naňho keby to nebol Besson, ktorý sa ma práve pýta na otázky toho typu, čo neznášam. "Rob si čo chceš. Len aby si niečo nechytila" odrazí sa od steny a prejde okolo mňa. Čože sa to práve...? Otvorím ústa, že niečo poviem ale hneď ich zavriem. "Došli ti slová?" podpichne ma so samoľúbim úškrnom, ktorý nevidím ale viem, že tam je. Otočím sa a tentokrát si preložím rukami na hrudi ja. "Ty sa nestaraj do mňa a ja sa nebudem starať do toho, že zase kúruješ tú mrochtu s pilinami v hlave" syknem naňho ale jemu ten úškrn na tvári stále ostáva. Krv v mojich žilách je v jednom ohni. "Žiarliš?" nadvihne obočie a dobre sa na mne baví. "Môžem sa spýtať to isté" vyberiem si z chladničky džús. "Závidím tým chalanom akurát jedno... To, že im potom zmizneš zo života" povie a niečo vo mne sa vtedy zlomí. Otočím sa a džús v rukách zovriem silnejšie. "Mohla by som ťa uraziť ale Boh to urobil za mňa" odfrknem si a ten džús po ňom hodím. On sa so smiechom uhne. "Vieš čo je výhoda toho, že mám Christinu?" prejde bližšie ku mne. Zdvihnem k nemu pohľad. "Zbytočne nemelie sračky ako ty a keď aj môžem ju veľmi ľahko umlčať a ešte si to aj užijem" uškrnie sa od ucha k uchu a príde mi zle. To čo povedal sa mi stále premieta pred očami. Čo sa to s ním stalo? Nikdy nebol takýto. Zrazu mi začne chýbať starý Besson. Toto čo stojí predomnou nieje on. Nemôže byť...

"Čo si tak ticho? Prekvapil som ťa?" znovu ma podpichne a pripadá mi to akoby som ležala na zemi a on do mňa neprestával kopať. "Myslela si si, že ty máš navrch čo?" nahodí falošný smutný výraz a akože si utiera imaginárnu slzu. "Odkiaľ vieš, že toto celé nebola len hra? Hm?" jeho slová sa mi zabodávajú do srdca, ktoré sa ako tak dalo dokopy, no teraz začína znovu praskať. "Možno som ťa len chcel namotať, využiť a odkopnúť..." prejde mi rukou po líci a ja k nemu zdvihnem pohľad plný stále väčšej a väčšej nenávisti, ktorú k nemu cítim. Oči má temné a na tvári má nečitateľný pohľad. Už neviem čo od neho môžem čakať...

Mám pocit akoby mi čítal myšlienky. Vedel, čo chcem spraviť. Vedel, že sa chcem pomstiť a zlomiť ho. Otočil celý môj plán proti mne. Ten múr, ktorý som tak usilovne stavala celé roky sa zrútil ako domček z karát. Stála som tam pred ním malá, zraniteľná a totálne psychicky rozložená. Bolo to totálne déjà vu. Akoby som sa znovu preniesla do minulosti. Jedna časť mňa nechcela veriť, že by mi Besson chcel takto ublížiť. Tá naivná časť mňa, ktorá sa doňho aj po tom všetkom... zamilovala. Áno, dobre ste to prečítali. Som doňho zamilovaná a priznávam si to. Lenže teraz už je neskoro. Odhalil svoju pravú časť. Odhalil to o čo mu celý čas šlo. Zničiť ma...