Who's laughing now?! {SK}

♾62♾

"Utekaj" popoženiem Bessona, ktorý tam stojí ako obarený. "Som zviazaný ako mám utekať?" zavrčí na mňa. "Nerozviažem ťa. Taká blbá nie som" pokrútim hlavou a sama sa vyberiem vpred. Vliečie sa za mnou a konečne sa Danielove výkriky vzďaľujú.

"Vieš vôbec kam ideme?" spýta sa otrávene, keď už sme prešli hodný kus cesty neviem kam. "Ty si tu nato" zastavím sa a rozhodím rukami aj keď to zrejme nemôže vidieť. "No super takže sme v úplnej riti ešte tu je aj zima. Môže nás niečo zožrať..." chce pokračovať ale zrazu sa ozvú kroky z viacerých strán. Vystrašene sa obzerám okolo ale nemôžem identifikovať z ktorej strany idú a z ktorej nie. Koľkým osobám patria to už vôbec nie. Ozve sa výstrel ale mňa zvalí niečo teda niekto zvalí na zem. V šoku si rukami prechádzam po tebe, či ma niekde guľka zasiahla ale nič nenájdem. Oslepí sa až svetlo z baterky. Na mne leží Besson, ktorý ťažko dýcha. Obzriem si to a zbadám ranu po guľke.

On ma zachránil? To predsa nie je možné. Prečo by to robil? Neprišiel ma zabiť?

"Besson?" snažím sa ho zo seba dať dole. Nič. Kroky sa ozvú znovu. "Bež" šepne chrapľavým hlasom. "Nie. Nenechám ťa tu" pokrútim hlavou a ranu mu obviažem. "Kurva, ser na mňa a bež, Luna" chytí sa za ranu. "Besson, do pekla, vravím ti, že ťa tu nenechám" pomôžem mu na nohy. "Ty si ešte sprostejšia ako som si myslel" trpko sa uchechtne a ja ho začnem ťahať ďale. "Napodobne" zašomrem a obzriem sa. Za nami je viac svetiel bateriek. Sú tu.

Ani neviem prečo Besson celý čas ťahám za sebou ale nohy sa mu neskutočne pletú. Už ma zaťažil celou svojou váhou a prestávam ho vládať. "Ty si ale hovädo" chytím ho pevnejšie. Nič nestihne povedať pretože sa ozvú ďalšie výstrely a len tak tak nás minú. "Luna, musíš ma tu nechať. Prosím" jeho zúfalý hlas ma znovu vrátil v čase a ja som úplne prestala vnímať. Kedysi bol takýto celý čas... Tak predsa len to jeho staré ja stále existuje.

"Luna!!" vykríkne a mňa prebudí krutá realita. Padnem k zemi a do nohy mi vystrelí ostrá bolesť. Potom aj do hlavy, chrbta,... Neskôr mám celé telo ako v ohni. A takto dámy a páni Luna O'Brien konečne opustila svet obyčajných smrteľníkov...

Tak to ani náhodou! Chytím sa za ranu na nohe a pozriem pred seba. Neďaleko mňa sa úškŕňala mne veľmi známa osoba. Molly. Za ňou Parker, vedľa nej Christina, Kay a umeliny Molly v pozadí. "Konečne ťa mám tam kde som ťa chcela mať dávno" uškrnie sa Molly. "A to som nemusela skoro ani prstom pohnúť" jej škrekot mi udtrie do uší akovy mi do nich strelila ďalšiu guľku. "Hej, lebo to za teba urobili ostatní" štekne na ňu Parker. "A načo asi ste?" rozhodí Molly rukami s tými umelými pazúrmi. "Molly, neser ma" zavrčí a otočí sa na ňu so zbraňou v ruke. "Neserte ma obidvaja! Čakali sme na túto chvíľu celý čas a vy sa tu primitívne naťahujete!" zahriakne ich ďalšia z umelých atráp, ktorá sa musí tešiť najviac. Christina Marie Harris príde ku mne a kľakne si. "Teší ma vidieť ťa takto.... Z časti ale toto ešte nie je koniec" zatne sánku a ja sa na ňu nechápavo pozriem. "Je tu nový nepriateľ, ktorý bude silnejší ako ja a budeš trpieť ešte viac..." pozrie na moju ranu. "Za pár minút prídu ľudia, ktorým môžeš veriť" vezme šatku a zaviaže mi ju na miesto nad ranou. "Budú tvoja jediná nádej, Luna" zaškrtí mi to a ja syknem. Neviem, či sú to halucinácie zo straty množstva krvy alebo už mi konečne prepína úplne. "Nemôžeš ho nechať. Nemôžem ho opustiť, chápeš!?" zvýši hlas a otočí mu hlavu tak aby som videla na Besson opretého o strom. "Si jeho jediná nádej"

Tie slová boli posledné, ktoré som počula predtým ako ma už po miliónkrát pohltila temnota. Matne si spomínam na svetlá bateriek a hlasy mojich blízkych. Vybavuje sa mi rozmazaný pohľad na Bessona, ktorého odváža sanitka a otca sediaceho vedľa mňa cestou do nemocnice. Potom už len prázdno...

XXX

Nie som mŕtva. Dosť dlhú dobu po tom ako som otvorila oči mi to nešlo do hlavy. Pozerala som na nemocničnú stenu oproti mne a prehrávala si, čo sa stalo. Periférne som videla cez okno izby otca a Rey ako sa zhovárajú s doktorom. Potom ma ale sestra zbadala. Niečo rýchlo povedala tým dvom a oni sa pozreli dnu na mňa. Rey trhnutím otvorila dvere. "Luna!" vykríkne a rozbehne sa ku mne. Ja ju ale zdvihnutím ruky zastavím. "Kde je?" vyjde to mňa a ona tam ostane stáť ako obarená. "Kto?" vyjachce. "Nehraj to na mňa, že nevieš koho myslím" posadím sa na kraj postele. "Mala by si ležať..." začne ale ja ju zabijem pohľadom. "Rey, neser ma! Kde je Corbyn?" zavrčím a postavím sa aj keď to bolí ako hovädo. "Nikdy si mu tak nepovedala..." vyvalí oči a ja si vytrhnem z ruky tie posraté hadičky. Vyberiem sa von z izby. "Luna!" ide hneď za mnou.

"Slečna mali by ste ležať, čo to robíte!?" vyvalí hneď na mňa oči doktor. To sú všetci taký prekvapení, že žijem? "Kde je Corbyn Besson? Chcem ho okamžite vidieť!" zabijackym pohľadom pozriem na doktora. "Luna, mala by si ho poslúchnuť..." začne otec a už mu chcem vynadať ale preruší ma Rey. "Je vo vedľajšej izbe" odpovie na otázku, ktorú sa už dosť dlho pýtam. Vďačne na ňu pozriem a prídem k izbe, ktorú spomenula.

Chcem pozrieť cez okno ale má zatiahnuté žalúzie. Roztrasenou rukou stlačím kľučku a pomaly otvorím dvere. Nakuknem dnu. Ležal na posteli a bol pri vedomí. Teda aspoň myslím. Oči mal otvorené. Keď sa nám stretnú pohľady podlomia sa mi kolená. Ešteže sa pevne držím dverí. "Žiješ" ozvem sa opatrne a vojdem pomalými krokmi dnu. Zavriem za sebou dvere a cítim na sebe stále jeho pohľad. Zas a znovu mi to pripomína starého Bessona. Nikdy by som si nepomyslela, že mi tie časy budú chýbať a budem to chcieť vrátiť. Už by som nespravila tú chybu, čo vtedy.

Otočím sa naňho. "Ako ti je?" ozvem sa znovu opatrne. Neviem to odhadnúť z toho, čo vidím. Najradšej by som naňho vybafla všetky otázky, ktorých mám toľko, že by si nejeden zbláznil ale táto je asi najhlavnejšia. "Prepáč, ale kto si?" pozrie na mňa nechápavo. V tej chvíli sa mi zastaví srdce...