Hate My Boss !

Finding

,,Zbohom Jess." Nedokázala som sa pohnúť, bola som ako obarená. Neschopná slova som len hľadela jej smerom. S tranzu ma vytrhlo až buchnutie dverí za ktorými sa stratila Valerina postava.

Christian

Prevalil som sa na bok, ešte v polospánku moja ruka podvedome vystrelila hľadajúc osobu po mojom boku. Po niekoľkých márnych pokusoch, kde naprázdno poletovala vzduchom som to vzdal, nikto pri mne nebol. Misia čislo dva nájsť telefón. To som hneď oľutovaľ, keď ma ostré svetlo obrazovky nepríjemne oslepilo a vpálilo sa mi až do mozgu. Niečo po tretej. Pretrel som si tvár a zahľadel sa na miesto kde spala Valeria, ktoré už teraz zívalo prázdnotou.

S myšlienkou že išla len na toaletu, klesla moja hlava opäť do perín. Snažil som sa ležať pokojne, no ubiehajúcim časom a neutichajúcim tichom to išlo čo raz tažšie. Začali sa ma zmocňovať nepríjemné pocity. Keď sa mi ti zdalo ako večnosť rozhodol sa, že pôjdem za ňou. Čo keď sa jej niečo stalo, mohlo jej prísť nevoľno mohla odpadnuť a nebodaj sa pri pade zraniť. Pri tejto myšlienke ostalo nevoľno mne.

Prudko som sa postavil na čo sa okamžite ozvalo moje zranenie. Sykol som od bolesti, no snažil som sa to ignorovať. Prešiel som ku kúpeľni a opatrne zaklopal. Odpoveďou mi bolo len ticho.

,,Val si tam ?" Skúsil som to ešte raz ale už o čosi hlasnejšie. No ani na klopanie a ani na otázku odpoveď neprichádzala. Skúsil som teda kľučku. Zamknuté nebolo, čo ma povzbudilo aby som vstúpil dnu. Tma, ticho a prázdno rovnako ako aj v spálni. Prestávalo sa mi to páčiť. Možno som len zbytočne paranoidný. A možno nie. Pravda po všetko čím sme si prešli za posledné mesiace sa ani niet čomu čudovať. Dalo by sa to nazvať skôr ostražitosť ako paranoja.

Moje nohy sa samovoľne pohli smerom von z kúpelne, mal som to namierené rovno do kuchyne. Pre mňa jediné možné miesto, kde by sa ešte mohla nachádzať. No niečo mi nahováralo, že tam smerujem zbytočne. Schody som zbehol ako by tam ani neboli. Rozvietil som svetlo, ktoré len bolestne potvrdilo moje obavy. Nebola ani tu. Kde je ? Čo sa tu do pekla deje ?

Zúfalo som si rukou zašiel do vlasou a bolestne za ne potiahol. Čo teraz ? Rozbehol som sa ku schodom a vybehol ich rýchlejšie ako predtým dolu. Divím sa že som si nedolámal nohy. MOBIL. MOBIL. To bolo to jediné na čo som teraz myslel.

,,Kurva kde je ?" Bezmyšlienkovo som pobehoval po spáľni a snažil sa nájsť ten prekliaty mobil., ktorý asi dostal nohy a odišiel. Nával strachu, mi úplne zastrel úsudok a nedokázal som čisto premýšlať. Dobre stačí, musím sa upokojiť, pobehovaním ako kura bez hlavy ničomu nepomôžem. Zhlboka som sa nadýchol a pozrel sa ešte raz po spálni. V tom som ho zbadal ako trčí s pod vankúša. Ani si nepamätám, že by som ho tam dával.

,,Tu si ty zmrd." Prdku som ho chytil a začal do neho zbesilo ťukať. Snažil som sa nájsť Dereckove číslo, aby zhromaždil chlapov. Musia ju nájsť. Už o ňu nemôžem prísť. Už len myšlienka na to je odporná a privádza ma do šialenstva. Zvuk vytáčania Dercka ma aspoň trochu upokojoval.

,,Hm." Dereckove rozospaté zamrmlanie ma prebralo z premýšlania.

,, Potrebujem aby si zvolal chlapov, a aby sa okamžite dostavili sem. A ešte musiš prezrieť záznamy z bezpečnostných kamier a..."

,,Počkaj, čo ?" Moje pokyny boli prerušené jeho natvrdlou otázkou.

,,Si hluchý alebo hlúpy ?" Prestával som mať trpezlivosť. Na toto fakt nemáme čas.

,,Nie, ale je pol 4 ráno, trochu spomal pom..."

,,Ďakujem za oznámenie, pretože nepoznám hodiny. A teraz ma pozorne počúvaj. Veléria zmizla, takže laskovo zdvihni tú riť s postele a okamžite daj do kopy ľudí ktorý začnú riešiť túto posratú situáciu, kým mi úplne nedôjde všetka trpezlivosť." S pokojom serioveho vraha som dokočil svoj monológ.