Hate My Boss !

Hospital

Ucítila som pod kolenami a na chrbte dotyk. Ale bolo mi to už jedno. Moje srdce ledva bilo. A môj dych bol sotva počuteľný. Zavrela som oči a pohltila ma tma.

Prebrala som sa na nejaké hlasy. Otvorila som oči no hneď som ich zavrela. Svetlo s chody bolo príliš silné. Otočila som hlavu na druhú stranu a znovu otvorila oči. Par krát som zaklipkala očami, aby sa mi prispôsobil zrak. Začala som skúmať miestnosť v ktorej som sa nachádzala. Ja som v nemocnici ? Čo robím v nemocnici ? Začala som uvažovať čo sa stalo. Boli sme s Jessicou na párty a ja som potom išla domov kvôli Chritianovi. Christian ! Hneď ako som vyslovila to meno všetky spmienky mi udreli do hlavy ako po zrážke zo stenou. Spmenula som si na všetko čo sa stalo. Započula som kroky tak som otočula hlavu.

,,Dobrý večer slečna Monteco. Konečne ste sa prebrali." Povedal sestrička hneď ako prišla. Aj keď som sa rozpamätala na predošlé udalosti aj tak stále nerozumiem prečo som v nemocnici.

,,Čo sa stalo ? Prečo som nemocnici ?" Vyslovila som svoje myšlienky nahlas.

,,Mali ste záchvat úzkosti prečo ste vysadili vaše lieky ?" Spýtala sa ma napokon.

,,Pretože som už dlho žiaden nemala myslela som že to prešlo." Sklopila som hlavu na svoje ruky zložené na prikrývke.

,,Muselo sa stať niečo vážne keď sa znova objavili." Prehovorila na mňa no ja som jej na to nič nepovedala nechcela som sa o tom baviť. Nevládala som na to ani myslieť nie to ešte hovoriť, tobôž nie cudzej osobe. Keď som nič nehovorila počula som ako sestrička smeruje ku dverám.

,,Je tu ten pán ktorý vás doviezol chce vás vidieť." Chcela som zaprotestovať no ona už zavrela dvere nemám chuť sa s nikým rozprávať. Ani s človekom ktorý ma zachránil. Radšej ma mal nechať tak. Otočila som sa na bok chrbtom k dverám a pozerala do okna. Počula som otvorenie dverí a následné kroky k mojej posteli. Neotočila som sa nemám chuť sa rozprávať.

,,Ďakujem vám. Ale môžete odísť." Prehovorila som odmerane. Nech čim skôr odíde. No to čo som počula mi skoro privodilo infarkt.

,,Prečo si mi to nepovedala ?" Prehovoril už mne veľmi známi chraplák. Automaticky som vyskočula do sedu a sadla si čo naďalej od neho ako mi posteľ dovolovala.

,,Čo ako ? Nemám ti čo povedať. A vypadni." Snažila som sa znieť sbavedomo no hlas ma zrádzal a bolo z neho počuť strach.

,,Prestaň do riti." Zdvihol hlas až som sa mikla. ,,Prečo si mi nepovedal že ťa znásilnili ?" Prehovoril už tichšie ale v očiach sa mu odrážal hnev. Oni mu to povedali ? Toto nemal nikto vidieť. Teraz keď som to počula na hlas znelo to ešte horšie. Do očí sa mi tisli slzy ale nedovolila som aby čo len jedna vyšla von nie nechcem viac pred ním plakať.

,,A čo by to zmenilo ? Nerobil by si to čo si robil ? To ťažko. Si len obyčajný hajzel. Chceš mi povedať že keby to vieš tak by si mi nedal tu zmluvu ? Že by si ma neudrel ? Že by si sa mi nevyhrážal a neškrtil ma ? Že by si sa ma nepokúsil ...." už som kričala no hlas mi zlyhal nadýchla som sa a pokračovala. ,,Neviem na čo sa tu teraz hráš ale ty nie si človek si monštrum." Dohovorila som a pozerala na neho z najväčším odporom. Jedna slza si predsa našla cestu von. Chvíľu na mňa len tak pozeral ako by hľadal správne slová. Podišiel bližšie a zdvihol ruku. Ja som prudko odtiahla zo strachu.

,,Nedotýkaj sa ma." Povedala som bolestným hlasom.

,,Odíď. Prosím." Zašepkala som pretože už som nemala silu. Hlavu som si vložila do dlaní. Počula som buchnutie dverí. Zviezla som sa naspäť na bok a nechala slzám voľný priechod. Prečo mi to robí ? Tak veľmi mi ublížil. To všetko čo mi spravil sa nedá vrátiť späť. Pozeral na mňa z hnevom v očiach a s ľútosťou. Pychlo ma pri srdci keď som videla tú bolesť v jeho očiach. Prečo ma to vlastne trápi ? To on bol ten čo mi ublížil. Nechcem aby ma to trápilo. Aby ma mi ho bolo ľúto, keď trpí. Nechcem aby ma bolel pohľad na neho s inou ženou.  Po lícach mi tiekli stále nové slzy. S toho všetkého ma najviac bolí to keď som ho videla s Daisy. Dostal sa mi pod kožu ani neviem ako. Nerozumiem ako to dokázal človek, ktorý mi tak veľa zlého urobil. Nechcem aby mi na ňom záležalo. Nechcem viac, keď zavriem oči vidieť jeho dokonalú tvár. Tie dokonalé zelené oči, ktoré za chladnou maskou skrývajú toľkú bolesť. Nechcem myslieť na jeho dokonalé pery, ktoré mi spôsobujú chvenie vždy keď sa dotknú tých mojich. Nechcem viac myslieť na jeho dotyky, ktoré mi vždy spôsobia zimomriavky a ropália zároveň. Nechcem už myslieť na neho. Plakala som dlho ani neviem kde sa toľko sĺz vo mne nabralo. Už ani neviem prečo plačem, či preto že mi fyzicky ublížil alebo preto že som ma nevedomky namotával a nakoniec mi ublížil.

*****

Konečne doma. Ešte som ani poriadne nezavrela dvere a už sa na mňa vrhla Jess.

,,Val. Ani nevieš ako si ma vyplašila už mi to nikdy nerob." Zamumlala mi pri uchu.

,,Jess som v poriadku. Ale ďakujem že si sa bála."

,,Veď to je samozrejmosť. Bola som v práci keď mi zavolala Nancy že ťa odviezli do nemocnice pretože si v hale pri recepcii odpadla." Oboznámila ma Jess. Totiž to raz som bola s Nan na obede a zavolala mi Jess že kde som ze príde za mnou. S Nancy si hneď sadli a od vtedy sa stretávajú skoro každý deň.

,,No výborne to sa zase bude riešiť po celej firme." Povzdychla som si. A pozrela na Jessicu.

,,To nemusíš riešiť. A chcela som za tebou prísť ale tá sprostá sestrička mi to zatrhla pretože vraj nie som príbuzná.Ale chvála bohu si už doma."

,,Niečo mi hovor. Neznášam nemocnice." Povedala som a už sme sa presunuli na gauč. V tom niekto zaklopal a ja som so spýtavím pohľadom pozrela na Jess.

,,Ty niekoho čakáš ?"

,,Hej Nancy sa zastavý na kávu." Vydýchla som si ešte dnes si chcem dať pauzu od Christiana. Prikývla som na znak ze som počula. Jess išla otvoriť dvere a už som počula známi hlas.

,,Ahoj no ako sa cítiš ?" Spytala sa ma hneď Nan s príchodu.

,,Je mi fajn. Veď nič vážne sa nestalo." Povedala som nezaujato.

,,Nič vážne sa nestalo ? Keby nebolo Christiana neprežila by si to." Hodila som na ňu nechápavy pohľad.

,,Ako to myslíš že keby nebolo Christiana ?" Slova sa ujala Jess, keď videla že neviem čo povedať.

,,Tebe to nepovedali ?" Pozrela na mňa Nancy no keď videla že na ňu pozerám s otázkou v očiach pokračovala. ,,Keď si odpadla, v hale bol mierny rozruch. Ja som akurát išla k stolu keď som si ta všimla ako klačíš na zemi. Zavolala som na teba no ty nič v tedy si sa zrútila úplne na zem. Nevedela som čo robiť. Rozbehla som sa k tebe. V tedy sa otvorili dvere výťahu a v nich stál Christian. Ja som už kľačala pri tebe a hovorila som na teba no ty si nereagovala. Keď ťa Christian zbadal ležat na zemi bežal hneď k tebe. Pohľadil ta po líci a oslovil ťa ale ty si nevnímala. Hneď na to ťa vzal na ruky. Vybehol s tebou von s firmy a nasadol do auta. A ďalej to už poznáš." Dokočila svoj monológ Nan. Ale ja som vôbec nereagovala. Nevedela som čo povedať.

,,Aww to je zlaté. To ako z nejakého romantického filmu." Roplývala sa Jessica. No ja som sa len postavila a smerovala do svojej izby.

,,Kam ideš ?" Spytala sa ma Nan.

,,Idem do izby som unavená." Odpovedala som jej ale nezastavila som.

,,Dobre choď si oddýchnuť." Povedala pre zmenu Jess. Nič som už nehovorila. Vošla som do izby a ľahla si do postele. Nemala som silu už uvažovať nad ničím. Nemala mi to Nan hovoriť to ma núti o ňom stale premýšľať. A ja k nemu nič necítim. Nechcem k nemu nič cítiť. Nemôžem.

*****

Ďalšia časť. Dlhšia ale podla mňa taká o ničom.
Tak čo na to hovoríte ? Čo si myslíte o pocitoch Valérie ? Budem rada ak tu budem mať nejaké odozvy. Aby som vedela aký máte zatiaľ názor na príbeh.  😘