Hate My Boss !

Life

,,Mimo ohrozenia. A čo ak by nebol vhodný darca ?" Spýtala som sa niečo na čo som ani nechcela vedieť odpoveď.

,,Ak ho okamžite nenapojíme a neodstránime zvyšky guľky, zomrie."

Jess

Doktorove slová sa mi zaryli hlboko a stále dookola mi zneli v ušiach. Dopadla na mňa ťažoba zodpovednosti nad životom niekeho iného. Môj dych oťažel a moje srdce splašene bilo. Všetko ako by sa odohrávalo ako v spomalenom filme. Sestra nám otvorila dvere, doktor vošiel ako prvý a ja som bola v jeho tesnom závese. Do uši mi dorazili zvuky prístrojov, sledujúce životné funkcie. Jeden z nich bol najdôležitejší a mne sa zdalo že sa ozýva miestnosťou najhlasnejšie. Jeho srdce. Bilo. No každé ďalšie pípnutie trvalo až mučivo dlho.

Pohľadom som prešla po ľudoch, ktorý sa snažili udržať ho pri živote. Sestra ustúpila a mne sa naskytol pohľad na Chrisa ktorého tvár bola až mŕtvolne bledá. Dych sa mi zasekol v hrdle. Čelo mal od krvi, v ústach hadičku a na odhaľenej hrudi prisaté rôzno kontrolky od prístrojov. Ani tento stav neuberal na jeho príťažlivosti, práve neopak pôsobil až príliš dokonalím zjavom. Až na tu farbu pleti, ktorá vzbudzovala dojem ako by ani nebol skutočný. Chcela som sa ho dotknúť a uistiť sa že je reálny.

,,Slečna, tu si ľahnute." Z tranzu ma vytrhol až hlas sestry. Neochotne som otočila hlavu jej smerom a prešla k posteli, ktorú som doteraz ani nepostrehla. Bola som až príliš zaneprázdnená zvukmy, ľudmi a Chrisom. Vysadla som na ňu, vyložila som hore nohy a lahla si. Moje oči opäť vyhľadali Chrisovu tvár. Strach neopúšťal moje telo. Obavy sa zakoreňovali v mojom vnútri a káždým nádychom rástli.

,,Stlačte ruku do päste." Neprítomne som vykonala čo mi sestra kázala s pohľadom zabodnutým na jeho tvár. Akoby som čakala, že čo chvíľa otvorí oči. No nič tomu nenasvedčovalo. Jeho bezchybná tvár nejavila ani známku pohybu alebo života. Rovnoko ako aj hrudník ktorý sa sotva nadvihoval v náznakoch nádychu. Len prístroje ma uisťovali že stále žije.

,,Uvoľnite stisk." Opäť som spravila čo povedala. Každý môj nádych bol prerývaný. Nevedela som sa sústrediť na nič len na neho, takú zodpovednosť som vživote nemala a len som sa modlila nech to výde. Na ruke som pocítila teplo mojej krvi, ktoré postupne napĺňalo hadičku. Sledovala som červenú tekutinu, ako vychádza z mojen ruky a stráca sa v tej Chrisovej ktorá bola od moje vzdialená sotva meter.

,,Sú napojený." Prehovorila sestra. Z jednej strany jeho brucha stál doktor a sestra a na druhej strane ďalšie dve sestry. Jedna z nich sledovala prístroje ako Chrisove tak aj moje.

,,Začneme." Pohľad na jeho ranu mi zastrela sestra ktorá asistovala. Za čo som aj bola vďačna pri tom pohľade sa mi začínal dvíhať žaludok. Privrela som oči a snažila som sa upokojiť. V hlave mi trieštilo s toľkých zvukov. Čo raz ťažsie sa mi dýchalo, každý ďalší nádych mi spôsoboval pálivú bolesť na plúcach.

,,Slečna ste v poriadku ?" Niekde z diaľky ku mne doliehal hlas. Pootvorila som oči a pozrela na sestru.

,,Vnimate ma ? Je vám zle ?" Opäť mi položilo otázku. No nevedela som odpovedať. Zdvihla som voľnú ruku a prstom sa snažila ukázať na rúško. Naznačiť že sa mi ťažko dýcha. Otočila sa a mne sa tak stratila z dohľadu. Ruku som si priložila na tvár a snažila som sa zložiť si rúško. No momentálne aj tak jednoduchá činosť bola veľmi náročna. Ovial ma vzduch a ja som sa konečne mohla slobodnejšie nadýchnuť. Otvorila som oči a sestra mi už k tvári strkala akúsi masku.

,,Len dýchajte. Pokoj." Upokojujúco na mňa hľadela a priložila mi masku k tvári. Prudký nádych, mi nalial vlnu novej energie do tela a zároveň jeho čistota smerujúca priamo do mojich pľúc mi spôsobila mravčenie. V tom mi došlo že cez masku mi je podávaný kyslík. Vďačne som kývla na sestru, ktorá sa opäť sústredila na prístroje.

,,Odsávanie." Doľahol mi do uší dominantný hlas doktora. Donútilo ma to otočiť hlavu ich smerom. Pohľadom som opäť zablúdila ku Chrisovy a snažila sa mu do hlavy vtlačiť jedinú myšlienku. BOJUJ. Mala som pocit ako by jeho pleť nabrala o niečo prirodzenejší odtieň. Žeby to spôsobila moja krv ? Nemám tušenia, no chcela som veriť tomu že áno. A hlavne som chcela veriť tomu že sa mi to len nezdalo.

,,Nemôžem sa k nej dostať." Doktorov hlas som vnímala len vzdialene. Sústredila som sa len na jeho tvár, ako by ho to malo prebrať. Ako by mu moje civenie malo zahojiť ranu a on by sa prebral. No nevedela som si pomôcť a svoj pohľad som nevedela venovať ničomu inému.

Nikdy som si neuvedomila, ako oktro su rezané črty jeho tváre. Čo mu len dodáva príťazlivosti a autoritatívnosti. Tetovanie ktoré mal na krku, mu obkreslovalo líniu sanky ktorú tým ešte viac podčiarkovalo. Predtým som nemala príležitosť si ho takto pozorne prezrieť, preto som si ani nikdy neuvedomila ako príťažlivo pôsobí a vyžeraje opar dokonalisti. Pôsobilo to priam hypnoticky. Doľahol ku mne zvyk ciknutia kovu ale nevládala som zdvihnúť zrak k jeho zdroju.

Moje viečka začínali byť akési ťažké. Celkovo som sa cítila unavene. Toto všetko je až príliš vyčerpávajúce, chcela som len zavrieť oči a na chvíľu si zdriemnuť. Ale ani to mi nebolo umožnené. Prerušovaný pípavý zvuk, už nebol prerušovaný ale súvislý. Hlasy naokolo znely nástojčivo, no nedokázala som rozluštiť význam toho čo hovoria. V ušiach mi hučal iba súvisli zvuk, ktorý ma donútil rotvoriť oči.

,,Defibrilátor. Zlyhalo mu srdce."

Dereck

Zdalo sa mi to už ako večnosť, čo doktor odviedol Jess na operačku za Chrisom. Potreboval nutne krv aby mohli operáciu dokočiť. Odstavil som prvú sestru, ktorá išla okolo a konečne nám aspoň trochu objasnila okolnosti. Guľka ktoru ho zasiahli sa roztrieštila. V tele mu ostali dva kusy, jeden už uspešne odstránili no ten druhý mal stále v tele. Potebovali nutne krv aby zákrok mohli dokočiť inak to neprežije.

Hneď som si vyčítal že som nebol viac neustupný a netrval na tom aby ho vyšetrili poriadne v nemocnici. Keby sme ho sem zaviezli hneď, mohli na to prísť a včas mu všetky časti odstrániť, bez toho aby nastali takéto komplikácie. Lenže je to Chris. Za prvé je tvrdohlavý a za druhé je to stále môj šéf. Ale keby som vedel čo spôsobí toto jeho rozhodnutie dotiahol by som ho sem za uši.

Ale bol som tiež presvedčený že to nie je nič vážne. Veď toto sme si uz zažili viac krát. Ako Christian tak aj ja. A keď sa lekárovy podarilo guľku rýchlo odstrániť a zastaviť krvácanie, tým to bolo pre nás vyriešené. Bol mimo ohrozenia. Z myšlienok ma prebral mobil, ktorý mi začal vybrovať vo vrecku. Neznáme číslo.

,,Prosím." Hovor som prijal a ozval sa neutrálnym hlasom.

,,Dereck, ahoj to som ja." Pri zvuku jej hlasu som sa hneď napol ako struna.

,,Kde si ?" Zdvorilosti išli bokom. Teraz som chcel zistiť, kde je. Mala by byť tu, pri ňom.

,,To je jedno. Ja len volám že som v poriadku. Prosím povedz mu že ma to mrzí no inak to nešlo. A nech ma ani nehľadá."

,,Povedz mu to sama. No neviem či ešte budeš mať prísležitosť." S dávkou výčitiek som na ňu vyhrkol. Viem že to že Chris je tu nieje jej chyba ale myslela som si alebo skôr tajne dúfal, že keď zistí čo sa deje tak sa vráti.

,,Nerozumiem ti. Čo tým myslíš ?" Prerývane sa nadýchla. V jej hlase bolo jasne počuť obavu.

,,Je na operačke. Stratil veľa krvi. Netušíme či prežije, teraz to je len v rukách lekárov, Jess a osudu. Jeho život vysí doslova na vlásku." Z druhej strany sa ozval hluk a potom už len ticho.

---------
No tak ďalšia až teraz 🥺 mala som ju rozpísanú už vcera, ale ku koncu ma už zmohla únava že už by som tam napísala len nejaký blabol, tak som to nechala na ráno.
Tak príjemné čitanie a užite si to 😊