Hate My Boss !

Doctor

A niekde v kútiku srdca som vedela že môj život s akýmkoľvek odstupom času nikdy už nebude životom. Len prázdným preživaním. Musím vedieť či je v poriadku, či žije. Musím sa uistiť. Dočerta má pravdu, veď čo je život bez lásky. Idem za ním!

Jess

Precitla som do uboleného tela. Neskutočne otravný pípajúci zvuk. Čo je to za sprostý budík ? Oči som mala stále zatvorené, nechcela som ich ešte otvoriť a ani som nevládala, stále som neuveriteľne unavená. Preboha asi mi praskne hlava. Z veľkou námahou som opatrne utvorila oči. No hneď som ich aj pevne prižmúrila. Ostré ranné svetlo mi vypálilo dieru do mozgu.

Pár krát som zažmurkala aby si oči privikli a zľahka som si tienila rukou. Po chvíli keď som dokazala mať oči otvorené som si všimla hadičku vychádzajúcu s mojej ruky.

Čo sa stalo ? Som v nemocnici ? V hlave mi trieštilo ako po dobrej opici a čím viac som premýšlala čo sa vlastne stalo, mi v spánkoch viac a viac pulzovalo. Poobzerala som sa po izbe a oči mi spadli na osobu ležiacu na vedlajšej posteli.

Christian!

V momente mi to všetko udrelo do hlavy ako by ma niekto ovalil. Udalosti z predošleho dňa, alebo pár hodín ? Neviem, nemám tušenia ako dlho som bola mimo. No pametala som si to už čerstvo ako by sa to stalo pred pár minútami. ODCHOD VALERIE. KALUŽ KRVI. CHRISTIAN V OHROZENÍ ŽIVOTA. ZÁSTAVA SRDCA. A potom už nič a teraz som tu.

Opäť som otočila hlavu na Chrisa. Ten otravmý pípajúci zvuk, sledoval funkcie jeho srdca a oznamovali že bije. Uľavilo sa mi. Pohľad som presunula na jeho stále bledú tvár. Mal ju úplne bezchybnú, až na jemné strnisko, ktoré začinalo byť vudieť. Ale na príťažlivosti mu to vobec neuberalo. Oči mal zatvorené a ja som si tak priala aby som mohla vidieť tie jeho dominantné oči ktoré by ma uistili že je v poriadku.

Skĺzla som zrakom nižšie na jeho odhalený hrudník ktorý sa pomaly na moj vkus až veľmy pomaly zdvíhal. Ale hlavné bolo že sa dvíhal čo bol jasný znak že dýcha. A mne sa aspoň z časti uľavilo. Jeho rana bola obviazaná no bolo vidieť presakujúcu krv. Ten pohľad mi nerobil dobre a stočila som oči vyšie po jeho hrudníku sledujúc jeho tetovania.

Ťahali sa mu po celom bruchu, vykúkali spod obväzov, prechádzali až k vypracovaným prsným svalom, kde moje oči na chvíľu spočinuli. Čierne čiary zvýjajúce sa do zložitých ornamentov, tiahnúc sa až ku krku. Bez jedinej medzeri nadvezovali na obrazce na svalenatej ruke. Všetko to vytváralo dojem nebezpečenstva a pridávalo to na jeho mužnosti.

,,Dobrý deň slečne, ste hore výborne." Trhla som hlavou s náhleho hlasu ktorý ma vyrušil a upútal na seba pozornosť. Môj zrak padol na sestričku, vchádzajúcu do izby. Ani som nepostrehla kedy vošla. Chcela som jej odpovedať alebo hocako reagovať ale nejako mi vyschlo v krku. Vyšlo zo mňa len priškrtené zakašlanie.

,,Chcete sa napiť ?" Opýtala sa ma milo a už kráčala k mojej posteli. Len som prikývla. Vedla postele bol stôl na ktorom už bol nachystaný džbán s vodou a pohár. Naliala mi plný pohár a podala do rúk. Jemne roztrasenými rukami som ho od nej vďačne vzala a priložila si ho k ústam. Voda. Pre moje vysušené hrdlo to bolo ako pohladenie. Ešte nikdy som snáď tak rychlo nepila.

,,Ďakukem." Konečne som prehovorila a natiahla som ruku s pohárom k nej. S úsmevom mi ho vzala a odložila späť na stôl.

,,O chvíľu príde doktoe a zadpobie všetky vaše otázky." Prehovorila sestrička, obchádzajúc moju postel a smerovala ku Chrisovi. Asi si všimla moj výraz plný otazok. Zjavne by mi ich ona ani nevedela zodpovedať a asi ani nemohla.

Položila Chrisovi ruku na čela a skúšala či nemá horúčku. Potom sa stočila na jeho ranu a ani som si nevšimla že drží v ruke nožnice, mu roztrihla obväz a opatrne ho s pod neho vytiahla. Nastriekala mu nejakú vodičku na ranu a zľahka pritláčala vatu aby nu ranu vyčistila od zbytočnej krvi a hlavne dezinfikovala aby sa predišlo zapaleniu rany. Roztrhla obal na veľkom štvrcovom leukoplaste a priložila mu ho už na vyčistenú ranu.

,,Dobrý deň slečna, ako sa cítite ?" Môj pohľad som stočila k doktorovi ktorý sa akurát postavil vedľa mojej postele. Chytil ma za ruku a priložil mi palec na vnúturnu stranu zápestia a pozrel na hodiny na jeho ruke.

,,Dobrý deň. Hm cítim sa fajn akurát som ešte dosť vyčerpaná." Odpovedala som pravdivo a sledovala ho pri meraní môjho pulzu. Stál tak ešte pár sekúnd no potom ku mne zdvihol zrak. Moju ruku vrátil naspäť na posteľ.

,,To je normálne odobrali sme vám dosť krvi. Ešte pár dní sa budete cítiť oslabená a vyčerpaná. Ale poriadnou stravou a hlavne pitným režimom budete za pár dní úplne v poriadku." Pousmial sa na mňa a ja som prikývla.

,,Váš pulz je ešte stále slabší a tak si vás tu necháme na pozorovanie pre istotu. Hlavne žiadne prudké pohyby a nezdvihať ani nič ťažké teraz potrebujete pokoj na lôžku a takéto aktivity by vám mohli sposobiť závrať. Opatrne aj pri vstávaní." Pokračoval doktor.

,,Dobre. Aj tak by som asi nevládala nič urobiť. A ako je na tom Chris ?" Prikývla som na jeho inštrukcie ako si mám dávať na seba pozor. No hneď som sa spýtala na Christiana bola som zvedavá ako je na tom.

,,Pán Brawn. Je ziataľ stabilizovaný. Vybrali sme všetky časti guľky a ranu zašili. Počas zákroku mu zlyhalo srdce ale našťastie sa nám ho podarilo vrátiť, no nemôžem povedať či to nebude mať nejaké následky." Prehovoril pokojne a sledoval Chrisove prístroje. Potom sa natiahol ku kvapačke a pravdepodobne prešteloval rýchlost odlvapkavabia tekutiny. Áno to že mu zlyhalo srdce si veľmi dobre pamätám aj keď najradšej by som na to zabudla. Najepríjemnejší zážitok v mojom živote.

,,Následky ? A kedy sa preberie ?" Spýtala som sa ho ako by mal vedieť presný čas kedy sa konečne preberie.

,,Momentálne je v umelom spánku ale vyzerá že všetko ide dobrým smerom. Ak sa mu rana nezapály alebo nenastanú nejaké iné nečakané komplikácie tak verím že už čo skoro by mal byť úplne schopný fungovať bez prístrojov. Dokonca by som povedal že by sa čoskoro mohol aj prebrať." Slová ktoré povedal ma veľmi potešili. Hneď som sa otočila na Chrisa ako by mal každú chvíľu otvoriť oči. No stále nič, stále ten istý výraz a dokonalá tvár bez pohybu.

,,Dúfam že to bude čo najskôr." Podotkla som potichu viac menej sama pre seba.

,,Nemajte obavy a skúste si odpočinúť. Potrebujete spánok a tekutiny." Povedal pokojne doktor ale nevenoval mi pozornosť. Venoval sa Chrisovi a jeho hadičkám vychádzajúcich mu z ruky. Niečo mu ta pomocou ihly podal netuším čo. Aj keď som sa cítila unavená nemala som pocit že zaspím.

,,Neviem či zaspím."

,,Tak len ležte zavrite oči spánok možno príde aj sám. K večeru by mal prísť aj Váš brat."

,,Thomas je ešte tu ? A vlastne koľko je hodín ?" Vlastne až teraz mi akosi zišlo na um že koľko je hodín, keď som sa prebrala mala som pocit že je ráno ale som nejaká zmätená.

,,Nie už nie. Našťastie sa nehal prehovoriť aby išiel domov tiež si odpočinúť. Zo začiatku bol neodbitný a chcel ísť hneď za vami keď sme oznámili že ste stabilizovaní, ale nakoniec pochopil že by to aj tak nemalo význam keďže obaja ste neboli pri vedomí." To je celí Thomas je tvrdohlavý ako mulica. Aj keď by som bola rana keby bol pri mne, na druhej strane som rada že išiel domov. Celý večer bol nejako psychycky náročný.

,,A je niečo po 19-tej hodine. Operaciu a oboch sme Vás stabilizovali okolo 6 hodiny ráno." Vypulila som prekvapene oči. To som spala viac ako 12 hodín ? Neuveriteľné.

,,Dobre slečna skúste aspoň pribrieť oči. Prinesú Vám aj večeru keď už ste sa prebrali potrebujete niečo zjesť." Len som prikývla a sledovala ho ako opúšťa izbu. Otočila som ešte tvár na Chrisa a sledovala ako pomaly sotva badateľne sa dviha jeho hrudník. Len nech sa preberie. S touto myšlienkou sa mi viečka zviezvli a ani neviem ako a zaspala som.

-------
Ahojte snažila som sa pridať ďalsiu časť čo najskor už ju mám od včera rozpísanú ale podarilo sa to až teraz.
Tak príjemné čítanie 😊
A prosím ak by ste mi zanechali odozvu v podobe či môže byť nejaký zvrat že vás teda príbeh baví alebo už bude lepšie to pomaly ukončovať ... dakujem ❤