Hate My Boss !

Provocation

,,Chystáš sa niekam ?" Do uši sa mi dostal mierne chrapľavý mužný hlas.

A do riti.

Jess

Čo sa do pekla práve stalo? Bože ja som taká hlúpa, prečo som to nechala zájsť tak ďaleko? Ale jednoducho som si nemohla pomôcť, veľmi ma lákali jeho pery, ochutnať ich, a zisiť aké je dostať bozk, od neho. Nemala som to v únysle a ani som len netušila, že by som po tom túžila, no tá naša blízkosť, jeho skúmavý pohhľad pod, ktorým si prezeral moju tvár ma nalomily. Prebudil vo mne vášeň, o ktorej som ani sama nevedela, že existuje.

Napriek tomu, že som si ho vypýtala, bozk bol nečakaný. Vychutnával si to napätie, naťahoval ma až do chvíle, kým sa nenásytne nezmocnil mojich pier. Keby ma nedržal vo svojej tesnej blízkosti, asi by som sa zviezla na zem. Úplne ma to pohltilo, to ako si dobíjal moje pery, moje telo, úplne som sa poddala, vášni, okamihu, jemu. Už len s myšlienok na tú chvíľu sa mi opäť nahrnula červen do líc. Hlavne, keď si spomeniem, ako nás tu načapal tá sestrička.

Bože ty si taká hlupaňa, veď sem mohol hocikto prísť. Preboha, čo ak by sem vtrhla Val? Bože na to nechcem ani myslieť. V tom momente som na ňu vôbec nepomyslela. Čo som to len za kamarátku? Mala som chuť, zahrabať sa niekam pod zem, a už nikdy odtiaľ nevísť. Všetko to je jeho chyba, musel mi nejakým, mne neznámym spôsobom počarovať. Áno, jeho mužným a svalnatým telom a neskutočným sexepílom, ktorý z neho sála na kilometre. A on si to veľmi dobre uvedomuje, využiva to a hlavne si to užíva, keď môže niekoho dostať do rozpakov.

Moje červené líca, z prvotných rozpakov, znovu nadobudli červeň, ale tento raz od hnevu. Hnevu mierenému voči osobe na vedlajšej posteli. Pozrela som jeho smerom, ležal so založenou rukou za hlavou a oči mal zavreté. Sama pre seba som si odfrkla, na toho Adonisa, pokojne ležiaceho, akoby sa ho nič netýkalo. Rozčulovalo ma to. Teraz, keď som od neho a jeho kúzla dostatočne ďaleko, moje triezve uvažovanie sa vrátilo späť. A túžbu po ňom vystriedal hnev.

,,Prečo si to urobil?" V tichej miestnosi môj hlas znel, zrazu akosi hlasno. Nedalo mi položiť mu otázku, na ktorú ma zaujímala odpoveď. Ani sa len nepohol, akoby som tu vôbec nebola. A teraz čo, bude ma ingorovať? Tak to je naozaj slvelé. Stále som ho prepaľovala pohľadom, dúfajúc, že sa uráči mi odpovedať.

,,Čo konkrétne máš na mysli?" Prešla snáď, večnosť, kým mi odpovedal. Pod nečakaným zvukom jeho hlasu, som sa zľahka trhla. Myslela som, že už mi neodpovie. Nepozrel na mňa, ani len neotvoril oči.

,,Dobre vieš čo myslím!" Trochu podráždene som odvrkla. Teraz sa ako bude hrať na hlúpeho? Tieto jeho hry ma prestávujú baviť.

,,Musíš byť konrétnešia." Nezaujato mi odpovedal, inak mi vôbec nevenoval pozornosť.

,,Nerob zo seba hlúpeho. To ča sa udialo pred chvíľou." Chcela som to vedieť, nemal právo so mnou takto manipulovať. A všetko to bolo len umocnené, stresovým vypätím z udalostí posledného dňa.

,,Bábika, za krátky čas som toho urobil veľa. Nečítam myšlienky, neviem na čo narážaš." Dobrý postreh. Ale zase sú len dve veci, ktorým som chcela venovať moju pozornosť. A viem že to dobre vie aj on, ktoré myslím.

,,Aah, dobre tak nič nehovor je mi to jedno." Frustrovane som rozhodila rukami, ktoré zťažka dopadli na posteľ, po oboch stranách môjho tela a odvrátil som zrak do okna. Momentálne aj to okno za, ktorým sa rozliehala čierno čierna tma, bolo zaujímavejšie, ako táto debata, ktorá očividne nikam nevedie.

,,Prečo som ťa nenechal zletieť na zem, keď si omdlela? Prečo som ťa pobozkal? Alebo prečo som trochu prekrútil pravdu pred doktorom?" Vytrhol ma zo zamyslenia jeho hlas. Keď to povedal takto nahlas, znelo to ešte zvláštnejšie ako v mojej hlave. Otočila som sa na neho, takmer som nadskočila, keď som zbadala ako ma prepaľuje pohľadom. Nečakala som to, bolo lepšie, keď mi nevenoval pozornosť, lahšie sa mi o tom hovorilo ako keď na mňa civel. Zmohla som sa len na prikývnutie, a stihla som to akurár včas pretože sa zavdíval do stropu, ktorý bol momentálne veľmi zaujímavý, asi ako pre mňa pred chvíľou okno.