Hate My Boss !

A spy

,,Prosím Vás a čo tu ranu spôsobilo?" Zastavil som ho ešte pred odchodom.

,,Guľka." Jednoducho vyslovil ako by mi oznamoval aké je vonku počasie a opustil izbu. Ale to aj tak nevysvetluje čo sa stalo? Kto po mne strieľal a prečo.

Valeria

Slová tej milej pani, sa mi prehrávali v hlave stále dookola. Samozrejme, že mala pravdu vo všetkom. Za lásku sa oplatí bojovať, ale mne teraz stačí, keď budem vedieť, že tá moja žije. Preto som sa zašila v hotely kúsok od nemocnice, nemohla som tam hneď nakráčať. Už svitalo a akúrat by tam bol navačší rozruch. Potrebovala som sa tam dostať nepozorovane. To by bolo úplne najideálnejšie, neurobila by som zbytočný rozruch, nikto by ani nevedel, že som tu bola a ja by som aspoň vedela ako na tom je.

Začina sa pomaly stmievať, a mňa pomaly viac a viac prepadá nervozita. Čím dlhšie som tu v tom nevedomí, tým viac mi prepína, s tých neustálich otázok. Čo ak ma niekto uvidí? Čo ak ma náhodou uvidí Chris? A čo ak ma uvidí, ale naopak nebude ma chcieť vidieť vôbec? A čo ak to vôbec neprežil? Na to ani nechcem myslieť lebo mi je z toho nevoľno. Každá jedna otázka bola horšia a horšia, čo mi na pokoji nepridávalo. Čo chvíla dostanem kŕč, do nohy s toľkého poklepkávania.

Prudko som vstala z postele a zašla si rukami do vlasov. Silno som k sebe stisla viečka a snažila sa upokojiť hlbokými nádychmi, pretože čo chviľa asi dostanem panický záchvat. Schmatla som šiltovku zo stola a nasadila si ju na hlavu. Aspoň nejako sa zamaskovať, ale nie moc nech nevzbudzujem pozornosť. Veci si nechám tu nech nechodím s kufrom ako tulák, potom sa sem vráťim a odtiaľto pôjdem na letisko. Dívala som sa na seba v zrkadle, vyzerala som celkom strhane, ako by som nespala niekoľko dní. Nádych, výdych, idem. Vzala som kartu od izby, strčila si ju do vrecka riflí a zabuchla za sebou dvere.

Nemocnica bola od hotela ani nie päť minút pešo. No nohy sa mi klepali, mala som pocit, že ani ten kúsok neprejdem. Neviem čo ma viac znervozňovalo, či stav v akom je, alebo čo by sa dialo ak by ma náhodou niekto zbadal. Ale to nemôžem dopustiť. Nikto ma nesmie vidieť. Už som sa rozhodla, že odídem, nemôžem tu už žiť. Všetko sa to tu len skomplikovalo a to že som prišla o dieťa už bola posledná kvapka. Jedna moja časť zomrela spolu s ním.

Cestu osvetlovali svetlá vychádzajúce z nemocnice. Poobzerala som sa, či mi náhodou do oka nepadne, niekto povedomí aby som sa mu vyhla. No nikoho som nezbadala. Akúrat pred vchodom zastavila sanitka, takže sa všetok personál sustreďoval tam. Ja som bola vzduch, a tak som mohla ľahko vkĺznuť dnu. Na inoformačnej tabuly som vyhľadala oddelie JIS a nepozorovane som sa vydala tým smerom. Predpokladala som, že bude tam na základe informácie od Derecka.

Vyšla som na poschodie. Nikto tu nebol, nahla som sa teda za roh, ale chodba bola prázdna. Podišla som k veľkým dverám a nakukla cez malé okienko, chodba bola rovnako prázdna. Potichu som ich otvorila, len tak aby som cez otvor vkĺzla na chodbu. A teraz znie moja otázka na ktorej izbe do čerta môže byť. Do očí mi udrel nápis VIP. Bingo! Určite bude tam. Rázne som sa vydala tým smerom, keď som zmeralavela v pohybe. Začula som ženské hlasy, a až vtedy som si všimla pootvorené dvere, to musela byť izba sestier. Naštastie boli len pootvorené. Keď som začula smiech, využila som to a ráznym krokom som prebehla okolo dverí.

Smerovala som rýchlo k VIP izbám. Na každej strane boli jedny dvere a každé do inej izby. Do riti ktoré? V pravo, či v ľavo ?Náhle hlasy ma prinútili konať, rýchlo som vošla do dverí v pravo a potichu zavrela dvere. Bola tu malá chodba, alebo skôr predsieň pred izbou, kde sa nachádzala súkromna kúpeľňa a toaleta. Mohla som to vidieť len vďaka tomu že boli mierne pootvorené dvere a priestor osvetlovalo jemné svetlo z okna izby. Podišla som k nemu, aby som nakukla do izby.

Srdce mi vynechalo úder pri pohľade na Christiana. Mala som picit ako by som ho nevidela celú večnosť, videla som ho len od chrbta, no to čo moje srdce cítilo sa nedalo poprieť. No nie je to len čistá láska je v tom prímes bolesti, a straty. Ale teraz moje srdce bolo uspokojené pohľadom na neho. Živého. Na chvíľu ma zahrial pocit šťastia a spokojnosti. Malý nutkavý pocit, rozbehnúť sa za ním a hodiť sa mi okolo krku som zatlačila do úzadia. Prišla som sa len ustiť, či je v poriadku a kedže je, môžem odísť.

Už som sa chcela otočiť na odchod, keď sa Christian o kúsok pootočil. Trochu som ustúpila, premkol ma strach, že by ma mohol zahliadnuť. Až vtedy som si za jeho mohutnou postavou všimla, Jessicu ? Stáli tesne pri sebe, doslova telo na telo. Držal ju okolo pásu, v tesnej blízkosti si hľadeli do očí. Zaskočila ma táto ich dôverná blízkosť. Nemo som sledovala scénu pred sebou. Christian sa mierne zvrtol, vyzeralo to, že chce odísť, no Jess niečo povedala a vtedy ju prudko zdrapil za zátylok, potiahol si ju ešte bližšie a niečo jej povedal. Prekliate zavreté okno, nič nepočujem.

Možno bolo aj dobré, že som nič nepočula. V tom sa jej prisal na pery, a mne sa takmer podlomili kolená. Ruka mi pristála na šokom roztvorených ústach. Vášnivé bozky, ktoré si vymieňali ma oberali o dych, aj pohyb, stála som doslova ako socha. Zmeravého postoju ma prebral až zvuk od dverí.

Rýchlo som sa spamätala a zaliezla do tmavej kúpeľne dúfajúc, že ma tu nik neuvidí. S tmy som sledovala sestričku ako podišla k dverám izby a zaklopala. Zbytočne klopeš, tí dvaja sú až príliš zamestnaní na to aby ťa registrovali. Vduchu som si nad tým odfrkla. Vošla do izby a odkašlala si. Toto je moja šanca. Potichu som sa vyplížila s kúpeľne.

,,Neviete klopať ?" Christianov hlas, mi spôsobil zimomravky na tele a opäť som ne chvíľu zastala. Čo to robíš do čerta? Musíš vypadnúť, to prečo si prišla si zistila a dokonca aj viac ako si chcela. Presne. Ešte som aj prikývla, na súhlas sama so sebou. Teraz môžem pokojne odísť, ba čo viac celá táto situácia, mi odchod značne ulahčí. Nehovorím, že ma to neranilo, ved neubehol ani deň. Ale nemusím sa aspoň trápiť kvôli nemu, že som odišla, že by sa trápil on. Každý sa so stratou vyrovnávame po svojom. Ja odchodom a on v náruči inej. Veď ako sa hovorí klin sa klinom vybíja. Kráčala som chodbou, tak aby si nikto nevšimol, že tu nemám čo robiť. No zároveň som nebola dosť pozorná. A možno to bolo aj mojím mierne zahmleným pohľadom. Slzy si ma našli ale nedovolila som im výsť na povrch, plaču už bolo dosť. Chcela som zahnúť na chodbe, keď som narazila do pevnej mužskej hrude.

,,Chystáš sa niekam ?" Do uši sa mi dostal mierne chrapľavý mužný hlas.

A do riti.

---------
Srdiečka máme to tu konečne aj pohlad našej milovanej Val tak čo poviete ? 😀😀😊🥰