Pozor! Toto nie je klasický príbeh kde sa dievča s mafiánskou krvou musí zobrať s iným mafiánom lebo je v kríze a pod. Všetko vám odhalí len čas. V tomto príbehu sa nekladú medze. Neviete kde je hranica, lebo to nevie nikto. Tak isto sa tu veci zdaj...
Ten otravný dement! Spáľte ho! Prosím! Veď on budí nevinných ľudí, sakra!!!
Tak som si zanadávala, ako každé ráno a šla si spraviť rannú hygienu. Veď to poznáte... umyť tvár nalíčiť sa, učesať obliecť sa atď. Po mojej rannej rutine som sa pozrela koľko je hodín. 7:15? To je nejak skoro nie? Tak som sa len obliekla... Dala som si na seba obľúbené čierne jeansy, biely svetrový top plus čierne konverzi a spravila som drdol z mojich vlasov.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Otvorila som svoju izbu a na mňa sa ako každé ráno zvalil Rocky.
„Dosť už prestaaaň! To stačí!" kričala som po ňom so smiechom. Veď mi zmyje pólku make-upu. Periferním videním som videla ako ku mne prichádza nejaká postava a podáva mi ruku.
„Dobre ráno." pozdravil ma Harry so smiechom.
„Dobre ránko." ironicky som sa naň usmiala a on sa ešte viac rozrehotal. Ja som len prekrútila očami a začala si oprašovať nohavice.
„Haha. Veľmi vtipné... Noo tak som to nestihla." povedala som otrávene a šli sme spolu so psom dole schodmi na raňajky.
„Jasmín. Ale ten pes už musí preč. Je veľký a podľa mňa mu bude lepšie keď bude s ostatními vonku." smutne no zároveň prísne hovorila mama. A ja som sa zase smutne pozrela na Rockyho.
„Ale mamí ešte jeden deň. Prosím." prosila som ju. Fakt som o neho nechcela prísť. Síce by spal len pred domom ale mne by chýbalo jeho ranné skákanie, a určite aj Harrymu.
„Fajn ale už naozaj poslednú noc. Je to jasné?" rýchlo som prikývla a ona na stôl ukladala palacinky.
„Joe! Pod jesť!" zakričala mama na otca a on sa už v saku hrnul zo schodov. Sadol si za stôl a čakal na veľkú porciu palaciniek.
Ja som si sadla a sledovala Harryho a otca ako jedia. Je to fascinujúce. Ako keby boli odzrkadlený alebo čo? O chvíľku predomna mama položila tanier palaciniek ale nemala som chuť.
„Nie mami dnes nebudem raňajkovať." slušne som jej povedala. Bolo vidno ako sa zarazila tak isto ako aj Harry s otcom. Ja som na nich len nechápavo zazrela a tak všetci jedli okrem mňa.
„Koľko je?" spýtal sa ma otec. Pozrela som na mobil.
„7:27" povedala som a pozrela sa na smutného Rockyho. Vedela som že sa chce ísť prejsť tak som sa postavila.
„Idem sa prejsť s Rockym." povzdychla som si a vzala vodítko.
„Ale nie že budeš meškať do školy!" zakričala na mňa mama a hneď potom som pribuchla dvere.
Vždy keď idem s Rockym von sa ho každý bojí. Pre mňa nie je vôbec strašidelný je krásny čierny doberman. Je to moja najobľúbenejšia rasa. Máme ďalších troch ale ani s jedným si nerozumiem tak ako s Rockym. Milujem toho psa. Vždy keď okolo mňa prešlo len malé dieťa tak sa Rockyho a aj mňa zľaklo a s plačom bežalo za mamou. Väčšinou na mňa tá mama potom zazrela a ja som nechápala. Môžem snáď za to že sa ho to dieťa bojí? A to skôr chudák ten pes, keď to dieťa začne kričať idú mi odpadnúť uši a nie to ešte tomu psovi.
Prešla som sa len po našej ulici a už sme sa vracali domov vošla som domou a zase... Hádka. Furt sa musia hádať. Len som nad tým prekrútila očami vzala si tašku, Rockyho pustila na záhradu a keď som šla zavrieť dvere len som sa pozdravila.
Pribuchla som dvere posledný krát sa pomazlila s Rockym a s ostatními psami a vyšla von zo záhrady. Bývame v obrovskej vile keďže rodičia majú dosť peňazí ale strašne sa kôli tomu hádajú. Viem že sa milujú no niekedy sa bojím či sa nerozvedú alebo niečo. Keď som bola malá tak to bolo lepšie ale teraz ich nič nedrží na uzde takže po sebe kričia na celú ulicu.
Pomaly som si kráčala po chodníku do školy. Nemala som v pláne sa ani trochu ponáhľať. Zapla som si mobil a prechádzala instagram. Bolo 7:58 a ja som už videla našu školu. Znova do utrpenia. A ani nechápem načo tam chodím. Môžem byť s otcom v gangu alebo pomáhať mame predávať byty a domy. Ale ja chodím do školy... Rodičia by tiež nič nemali proti, ale posielajú ma do školy asi preto aby to nebolo nápadné alebo možno kôli sociálke. Ale to je jedno celkom mi to nevadí lebo sú tam dobrý ľudia teda, až na pár výnimiek.
Vstúpila som do budovy školy ale stále som bola na instagrame. Hodiny ukazovali 8:01. No bože tak som zase meškala. Ja sa tým netrápim a rodičia len trochu. Vošla som do triedy bez klopania a stále čumela do mobilu. Cítila som ako ma učiteľka zabíja pohľadom ale ja som si šla rovnou cestou k lavici. Stále som pozerala do mobilu keď v tom sa predomnou ocitla nečia noha chcel ma podknúť. A prečo chceL? Tenisky a čierne tepláky stačí si len všímať detaily. Tak som mu celou silou dupla po nohe a on zasičal od bolesti. Ja som sa len uškrnula a ďalej pokračovala k svojmu miestu.
„Jasmína?" spýtala sa ma učiteľka tónom alá čo si o sebe myslíš? A čo to malo znamenať?! Ja som si sadla odložila mobil pod lavicu a až potom som sa jej pozrela hlboko do očí.
„Áno pani učiteľka?" povedala som veľmi zaujatým tónom a ona hneď odvrátila zrak. Bingo! Mám ju tam kde som ju chcela mať. Milujem túto taktiku.
Tak som sa otočila a objala s mojou najlepšou kamarátkou Ninou. Pred nami sedí Lukáš a Make tak som im len zamávala keď sa otočili. Tak som sa tam na stoličke poriadne uvelebila a počúvala učiteľkiné keci... Hodina prebehla celkom rýchlo.
„Yes." výherne som sa postavila keď zazvonilo na koniec hodiny. Učiteľka na mňa len unavene pozrela, vzala si veci z katedry a odišla z triedy. Keď odišla hneď si to ku mne nakráčal "pán" s čiernymi teplákmi a teniskami. Och bože a je to tu zas.
„My dvaja sme ešte neskončili." povedal a začal ma ťahať nevedno kam...
