Only one signature... 1

naháňačky

„Tak ideme spolu so psami!" zahlásil. A ja som prekrútila očami a oprela sa znudene o stenu. Samozrejme, som si neodpustila ani hnusné zabručanie.

„Notaak, nie sme až taký zlý, ako si myslíš." len som naň neveriacky pozrela.

„Vo venčení psov? Alebo v chytaní ma?" vyzvala som ich, spočiatku nechápali, ale keď som sa rozbehla dole. Pochopili to veľmi rýchlo. Hra sa začala, baby!

Šprintovala som čo najrýchlejšie smerom dole po schodoch. Potom som odbočila do obývačky a prudko zahla na obrovskú chodbu. Tam som sa schovala za stĺp. Musela som sa trochu zasmiať lebo som vedela, že ma nenájdu. Sú tu milión izieb kde je služobníctvo potom práčovňa, sklady, kuchyňa pre služobníctvo, obrovská sála pre večierky a veľa ďalších vecí. Samozrejme okolo mňa len tak prefrčali ani si ma nevšimli. Dvere od sály boli pootvorené a tak si mysleli, že som šla tam. Až nato, že nie som taká sprostá ako si oni myslia. Hneď, ako do nej vošli šla som potichu za nimi postavila som sa do dverí a hľadela na nich. Keď si ma konečne všimli, prišla moja obľúbená hláška.

„Adiós bejby!" povedala som a zavrela im dvere pred nosom.

Šprintovala som hlava nehlava no čo som nečakala bol Christian, do ktorého som narazila.

„Čo? Jak si sa tu zjavil veď si bol-" ukázala som na dvere od sály.

„To vieš zlatko, so mnou sa nezahráva. Mňa sa len tak nezbavíš." usmial sa a pramienok vlasov mi zasunul za ucho.

„Fajn, jedna nula pre teba. Ale ver, že ja neprehrávam." dvihla som naň výhražný prst.

„O tom nepochybujem." dvihol ruky do obranného gesta. Nechala som ho tešiť sa. Ale mal iba štastie, že som si ho nevšimla. Inak by som mu utiekla.

Zrazu zazvonil Richardovi mobil. Šiel od nás trochu ďalej a s niekym sa bavil. Na tvári sa mu nejavil príjemný pohľad.

„Takže ak sa nemýlim. Váš otec vám povedal, že budete mať problém keď sa mi niečo stane?" uškrnula som sa. On ma hneď chytil za obe ruky.

„O nič sa nepokúšaj. Výjde ťa to draho." varoval ma.

„Fakt? A koľko to stojí?" spýtala som sa ho a pozrela sa mu provokačne do očí.

„Tak aby si vedela ja mám veľké nervy namiesto môjho brata, a ver, že sa ma tak rýchlo nezbavíš. Tak si prosím ťa ani nenamáhaj hlavu." tiež sa mi pozrel provokačne do očí.

„Si úplne ako Harry. Provokačný, vie ako na mňa, nie je ku mne hnusný, ma predo mnou aj rešpekt, vtipný, celkom milý, ale hlavne, nespráva sa ku mne ako keby som mala 10." uznala som mu. Normálne mám podozrenie, či mu Harry o mne všetko nevykecal.

„To je možno preto lebo 10 ani nemáš." povedal a obaja sme sa otočili na Richarda, ktorý kráčal k nám.

„No, volal otec, a vraj sa mám vrátiť do vily. Máš ju tu ostať strážiť, a citujem, Ak sa jej niečo stane zabijem ťa. Takže ja už asi pôjdem." povedal to tak rýchlo, že som si ani neuvedomovala čo hovoril.

„Aha, fajn tak poďme." stiahol ma Christian a kráčali sme smerom k východu. Otvorila som mu bránu aby vyšiel von. Ešte si niečo oni dvaja hovorili, no nedalo mi to, a tak som sa pokúsila o štastie.

„Ale nemusíš tu ostať ja sa viem o seba postarať aj sama. Budem vpohode. Môžeš ísť domov a byť s bratom. Určite je to niečo dôležité a pomoc by sa mu určite hodila." nahodila som nevinný výraz a snažila sa ho prehovoriť.

„A si si istá? Lebo ak je to tak, tak s tým nemám problém." povedal, čo som vôbec nečakala. Hneď sa mi rozžiarili oči. Žeby? Priklonil sa ku mne a ja som len čakala na jeho kladnú odpoveď, že ma tu nechá samu.