Only one signature... 1

neboj sa

Po asi pol hodine sedenia, a rozprávania sa, sme došli k názoru, že by bolo dobré už odísť. Tak sme sa teda dvihli a odišli. Dotiahla ma do jej izby, kde ma donútila zavrieť si oči, a čakať na prekvapenie ako malé dieťa. Ale klamať si nebudeme.. Bola som zvedavá a celkom som sa tešila.

„Tak, môžeš otvoriť." oznámila mi. Hneď som si dala ruky z očí dole, no potom... Potom som len stála bez slova ako obarená.

„Nie." nechcelo sa mi veriť.

„Ale áno." nadšene ma presviedčala.

„Ale, nie... Ja jazdiť už nemôžem. Doktori mi to zakázali." zvážnela som a ona automaticky tiež.

„Vieš, raz som videla jeden podcast, kde jedno dievča hovorilo práve o tom. Ak vám niečo bráni v tom aby ste si plnili sen, zničte to, prekonajte to, hlavne sa nevzdávajte a bojujte!" citovala presne moje slová.

„Prosím ťa. Len to skús. Nie pre mňa, nie pre koňa, len pre seba." sadla si ku mne, keďže ja som sedela na menšom gauči v jej izbe. Inak, má to tu veľmi dobre zariadené.

„Ale čo ak-" začala som pochybovaťl ale prerušila ma.

„Prepáč ale toto by Jasmína, ako ju ja poznám, nikdy nepovedala." mala pravdu.

„Tak ju možno dobre nepoznáš." sklonila som hlavu.

„Asi nie. Lenže vieš... Ak nikam nepôjdeme potom mi nebude mať kto pomôcť s tou čokoládou." ukázala na poličku, kde som sa hneď pozrela. Okamžite mi oči pristáli na Milke.

Nie. Nie Jasmína, drž sa.
Ale keď... Ona vyzerá tak.. tak...
Chutne, ja viem. Ale nemôžeš. Musíš odolať!
Vážne musím? Ale veď, keď si to tak vezmeš tak sme celkom dlho-.
Nie! Ani na to nemysli. Opováž sa!
Dobre, dobre... Len aby si sa neposr...
No poďme. Dokonči to!

„Dobre, ale ak sa niečo stane tak-."

„Tak sa nič nestane. Aj keby, lekári sú tu. Budeš vpohode." príjemne sa na mňa usmiala a do rúk mi vložila oblečenie.

Och bože, už len keď som ho videla, hneď sa mi vrátili milióny spomienok. Ako keby to bolo včera. Keď som bola ešte malá, jazdila som na koni skoro vždy a všade. Milovala som to.
Ale teraz?
Teraz mám úprimne strach. Doktori mi zakázali jazdiť. Rodičia sa toho zľakli a okamžite predali všetky kone. A odvtedy, som sa, sedla, hrebeňa, olivy, podkovy, sena, už nikdy nedotkla. Až teraz.

Keď sme sa obliekli obidve, vyzerali sme ako tie najprofesionálnejšie jazdkyne.
Tento pocit mi naozaj chýbal...
Hneď potom sme sa presunuli ku koňom, ktoré už boli umyté, osedlané a pripravené na jazdenie.

„Dáme preteky?" vyzývavo na mňa pozrela keď sme už vysadli hore.

„Ty si blbá!" rozosmiali sme sa tam.

„Úprimne, bojím sa, že už neviem ani ako sa to ovláda." ja viem, povedala som to s vtipom ale zároveň som to myslela vážne.

„Niektoré veci sa proste nezabúdajú... Poď!" povedala, vzala môjho koňa za uzdu a aj ona so svojím šla popri nás.

„Dobre, ale ak tu naozaj zomriem-"

„Nič sa ti nestane. Jasné? Doktori ti to tiež mohli povedať, len na základe toho, že ich tvoji rodičia podplatili. Teraz si v pohode. Jazdiť môžeš. Takže budeš, a nezaujíma ma to!" povedala už trochu naštvane.

KARIN'S POV

Ona sa bála... Ja, ja neverím. Prvý krát v živote som cítila a videla jej strach. Ale nechcela som, aby ju ten strach obmedzoval. Tak som nakoniec silno tlieskla Fire-ovi pri uchu. Zľakol sa a postavil sa na zadné.