Only one signature... 1

„nerobte to!"

Vyzeralo to, akoby mi tým niečo chcela povedať. Vkusne stála za mnou keď som jedla. Ani na sekundu nešla preč. Buď mi chce narušiť plán, čo je totálna blbosť lebo o tom nemá ako vedieť. Alebo na mňa len dáva pozor, čo je tiež blbosť. Buď chce aby som odišla a porozprávali sme sa alebo... už nemám nápady. Strašne ma znervózňuje a ja nemôžem zrealizovať svoj plán. No nič... Idem na to.
Nádych, a výdych. To dáš!

Zahrala som, že ma naplo z jedla a rozbehla sa na toalety. Áno znie to ľahko, ale verte, že to je sakra ťažké. Musíte to zahrať úplne reálne, hlavne tak aby si Harry nevšimol, že to hráte. Áno, aj to znie ľahko, ale nie je. Lebo keď to Harry- ten najväčší detailista nezistí, ste v suchu. Ale ak áno dá vám to vyžrať. Buď doma/v súkromí alebo rovno na mieste. Je to hnus. A hlavne keď sme boli na návštevách alebo je niekto na návšteve u nás.
Už som si šla k ústam priložiť svoju obľúbenú vlhčenú servítku. Keď mi tam vtrhla tá slúžka. Čo bola vkusne za mnou.

„Nerobte to!" keď máme byť úprimný, tak ma zastavila už len tým, že tu vošla, takže mi to povedať ani nemusela. Zbytočná strata slov.

„Prečo?! Viete vy vôbec čo mi je? A ako sa cítim?! Nie neviete! Tak ma to nechajte dokončiť." musela som byť kľudná a nerozvrieskať sa tam na plnú hubu. Aj keď som trochu zvýšila hlas.

„Nie. To teda neviem, ale viem, že vám to-. Aghh to je jedno." to snáď nemyslí vážne. Že nie...

„Čo "by mi to"? Hovorte. V strede vety sa zastavíte akoby ste to ani nehovorili." bola som naštvaná aj zvedavá. Nevedela som čo mám robiť.

„Prosím vráť sa. Zjedz to jedlo, vydrž ešte jeden príhovor, potom dezert, záverečnú reč a koniec. Len to nerob." prosila ma akoby som bola jej nadriadená.

„Ale prečo? Čo sa tu vlastne deje? Ja už ničomu nechápem. Ja som úplne na nič človek. Vlastne ani neviem prečo som tu, a čo tu robím. Neviem nič čo sa tu deje a nikto mi to nepovie." vzlikala som tam.

Skvelé. Zrútila som sa pred skúškou. Úžasné, krásne, vynikajúce! Ale aspoň som tam nezačala vrieskať a hlasno plakať. To by bolo horšie, než len debilne vzlikanie.

„Mám ti niekoho zavolať?" čupla si ku mne.

Ani neviem čo no niečo mi doslova prikázalo ju objať. Tak som sa na ňu hodila a dýchala jej príjemnú prenikavú vôňu. Prekvapivo k tomu nepovedala nič. Asi ma aj chápala. Takto nahovno mi už dlho nebolo. To objatie som potrebovala, pomohlo mi, no iba trochu. Po chvíľke v nehybnej polohe som sa od nej odtiahla.

„Ďakujem." smrkla som na ňu a ona má len so súcitom potľapkala po ramene.

„Ten kokot sa mi chystá zničiť život." hlavu som si schovala za dlane.

„Neboj. Ja viem, že je to hrozné no nejak to zvládnuť musíš." povedala akoby...

„Ty vieš asi viac ako si myslím, že?" usmiala som sa na ňu. Len mi potichu prikývla keď som na ňu pozrela v zrkadle. Držala som ruky pod studenou vodou aby som sa upokojila a zároveň aby ma to prebudilo. Skúsila vodu aj ona, až ju striaslo a vystrašene sa na mňa pozrela do zrkadla.

„Nie je tá voda príliš ľadová?" spýtala sa opatrne.

„Pre teba áno ale pre mňa nie. Som v pohode neboj." upokojila som ju, ale ona sa na mňa neverne pozrela.

„Vážne. Pozri, studená mi robí dobre. Oživý ma, a ako tak mi udržiava organizmus a psychiku. A teplá ma vždycky zlomý. Robí pravý opak."

„Fajn idem tam. Budem ťa čakať." povedala a odišla.