Only one signature... 1

Do riti!

Už chvíľku tu len tak sedím/ležím/váľam sa v smútku na posteli. Nechce sa mi nič robiť. Ani jesť. A to som bola dosť hladná. Zrazu som začula kľučku od vchodových dverí. To by mal byť Harry. Keby tak vedel ako veľmi mi chýbal. Vyšla som po sto rokoch z izby, aby som sa pozrela čo sa deje. Videla som už len ako sa pribuchli dvere. Oni ma tu vážne nechali samú?! Najradšej by som ich podrezala. No zpoza rohu vykukla mama.

„Kde šiel otec?" spýtala som sa jej. Keď už som tam bola tak nech viem čo sa deje.

„Išiel odniesť list na poštu." povedala a vzdychla si.

Neviem prečo ale akoby sa moje nohy sami od seba pohli do predu. Pomaly som kráčala po schodoch dole. Neviem možno ma pritiahol jej smutný výraz alebo jej reč?

„Osobne?" udiveným a zároveň podpichačným tónom som sa jej spýtala. Nemyslím že by sa mu chcelo len tak odniesť nejaký blbý list na poštu. To mi naňho vôbec nesedí.

„A o čom je ten list?" začala som sa ryť vo veci a ona viditeľne zbledla.

„Too neviem." klame. Je to vidieť. A doslova to v nej kričí. Tak som prekrútila očami a zapozerala sa do tých jej.

„Mami viem iste, že sa niečo deje. Bohu žiaľ neviem čo. Mohla by si mi to povedať? Preto že to tak vyzerá že to vie celý svet len nie ja. A najviac sa to podľa mňa týka mňa." hovorila som kľudne.

Nechcela som byť tá manipulatívna sviňa ktorá zmanipuluje aj svoju vlastnú matku. Len som chcela vediet pravdu.

„To ti žiaľ neviem povedať. Ale čo by si mala vedieť je to že budeme musieť ísť navštíviť tvojho starého otca." keď to hovorila pozerala sa vkuse do zeme. Nevedela som prečo ale až na konci som to pochopila.

„Nie nie nie nie! Tam ja fakt nejdem. Pôjdem všade ale nie k nemu. S ním nechcem mať nič spoločné." trošku som zvýšila hlas ale stále som sa snažila byť čo najmilšia.

„Zlato ja viem čo sa vtedy stalo, ale pochop že to bolo len nedorozumenie." snažila sa ma presvädčiť o opaku.

„Nie mami, ty pochop že ja tam ísť nemôžem. JA viem čo som zažila, JA som to cítila a JA som nakoniec ťa zlá vnučka. Ktorá si všetko vymyslela len kôli dedičstvu? To nemyslíš vážne mami. Komu budeš veriť? Mne alebo Antónovi?" pozrela som na ňu zranene a odišla do izby.

Toto nebola manipulácia. Naozaj som sa tak cítila. Nenávidím ho. A teraz mám ísť len tak k nemu? Akoby sa nič nestalo? Ale zrejme, ma tam prinútia ísť. Nájdu si dôvody. Hoc aké ale pôjdem tam. Mala by som sa s tým zmieriť. Lenže niečo mi hovorí že mám protestovať. Znova som počula kľučku vchodových dverí. Žeby to bol Harry. Vstala som z postele a len jedným očkom vykukla z poza dverí. Bol to Harry. Usmiala som sa do široka. Ale hned za ním je otec. Vtom mi úsmev zmizol. Hneď si ho vzali do kuchyne a sadli si za kuchynský stôl. Začali sa tam o ničom potichu rozprávať. No o čom? A prečo potichu? Mám tam ísť? Tak som si nakoniec povedala že idem dole a budem načúvať.

„Dôležité je aby sme s ňou trávili čo najviac času. Hocikedy to môže byť, aj posledný krát čo ste ju videli." hovorila čo najtichšie mama.

„A inak. Shiinu uniesli." povedal otec a mne sa znova začali tlačiť slzy do očí. Dosť! Žiaden plač! Teraz musím počúvať! Naštvala som sa a priložila si spánok k stene.

„Choď niekam na internet a kup asi 3 šteňatá dobermana a s papiermi." povzdychla si mama.

„Prečo až 3?" spýtal sa jej Harry. On je debil? Veď to viem aj ja, a to nie som zapojená do konverzácie.