Only one signature... 1

posledný krát

„Choď za ňou do triedy. Vieš, ak chceš aby ťa ľudia rešpektovali, neznamená, že máš byť zlý, kričať alebo nadávať, nedaj bože niekoho zbiť. Ľudia ťa budú rešpektovať vtedy keď sa nebudeš báť vyjadriť svoje pocity. A teraz ti prisahám, že ak pôjdeš za Alicou a ospravedlníš sa jej nahlas pred všetkými, budú ťa ostatný rešpektovať. Pocity nie sú len slabina, je to aj tvoja sila.”

„A to vieš ako? Čo ak ma tam vysmejú?” spýtal sa ma neisto.

„Tak ťa vysmejú. Aspoň zistíš kto je pravý kamarát. Či sa s tebou nekamarátili len kôli tvojmu 'zlému ja'. Nikdy neprehráš, buď vyhráš alebo sa poučíš. Hlavne musíš byť na svoje činy hrdý, a na všetky. Ak spravíš chybu nevadí, treba sa posunúť ďalej. Každý má chyby. Aj ja mám chyby. Ale čo by to bol za život bez chýb? Len si to predstav. Nebola by to tu taká sranda. Nikdy by som si potom nemusela na vás zakričať, povedať vám aby ste držali hubu. Je to zábava, a ja sa na teba nehnevám. No Alica si tvoje prepáč zaslúži.”

„Ďakujem.” povedal a postavili sme sa. Ale čo som nečakala, bolo objatie. Tak som ho objala tiež, a potom sme sa od seba odlepili.

„Tak utekaj!” povedala som mu s úsmevom a on sa hneď rozbehol do triedy. Pousmiala som sa nad tým a šla pomaly za ním.

„No som zvedavá, či si niečo z toho vezme aj do dospelosti.” nahlas som si povedala pre seba a šla teda za ním.

„Prepáčte Alica. Mrzí ma, že som bol k vám zlý, nechcel som.” ospravedlňoval sa jej už keď som vošla do triedy.

„Ták, svoju prácu som splnila. Môžeš si ich už odučiť učivo.” z predu som hovorila k Alici.

„Nie!” všetci sa zborovo ozvali. Dokonca aj Alica. Zrádkyňa!

„My chceme aby si nás učila ty!” hovoril jeden za všetkých.

„Ale to nejde.” snažila som sa z tohto vyvliecť, s úsmevom na tvári.

„Všetko sa dá keď sa chce!” do riti! Ten chlapec má ale pravdu.

„Prepáč. Ale budeš musieť.” popohnala ma Alica.

„Ale mne za to neplatia ako tebe!” našla som si predsa len niečo.

„Fakt?” spýtala sa ma a vytiahla z tašky, Milku! Ona vybrala Milku.

„Toto mi nerob!” pošepkala som jej.

„Tak berieš alebo nie?” spýtala sa ma ako keby to bola voľba medzi Milkou alebo smrťou.

„Tak fajn, ale je to posledný krát v živote!” pohrozila som každému vzala si Milku a odkráčala si to ku katedre.

Fajn tak si sadnite, a napíšte si do zošita nadpis: “ Násobenie viecero číslami pod seba.“

....

„Konečne!” (Jasmína)
„Chvála Bohu!”
„Yes!”

Pár detí sa ku môjmu radostnému výkriku pridali. Aspoň nie som sama kto chce vypadnúť!

„Bacha, mladá dáma. Máš u nich ešte jednu hodinu, nezabúdaj!” upozornila ma Alica.

„A akú?” spýtala som sa jej smutne, keď sme už kráčali po chodbe. Šla do zborovne a tak nejak som sa tam narvala aj ja. Ale ak mám byť úprimná. Boh vie aký luxus to nie je.

„Choď von aby nekričali.” milo ma vyhnala preč. Hmm, tak to ti ďakujem Alica!

Všetky deti sa obúvali do topánok na vonku. Majú teraz 25 minútovú prestávku takže mám čas ja, aj Alica. A oni zatiaľ budú vonku. Učiteľ si teraz môže pred hodinou pripraviť veci, niečo vytlačiť atd. Veď viete čo robí učiteľ.