Only one signature... 1

ešte stále ten 1. deň

Vytiahol ma von z triedy a pokračoval po chodbe až kým som sa ja nezaprela a nezastala uprostred chodby. Držala som sa zapretá do zeme alebo teda dlaždice a pozerala naň s kamenným výrazom. Vtedy sa so mnou nedalo ani pohnúť a tak sa otočil a pritiahol si ma k sebe. Naše tváre boli päť centimetrov od seba. A ja som sa bála najhoršieho. A len čakala čo spravý. Moja kamenná tvár sa zrazu premenila na vystrašenú ale nie z neho. No ako sa to vezme. Skôr z toho čo spravý. Nebolo mi to práve jedno. Približoval sa k mojej tvári bližšie a ja som už zatvorila od strachu oči.

„Povedal som že si to vybavíme tak si to sakra vybavíme!” pošepkal mi naštvane. Chytil ma pod zadok a prehodil si ma cez plece. Viedol ma až k východu zo školy. Tak sme vyšli von. Dal ma konečne dole a ja som mohla konečne chytiť zem.

„Čo si o sebe myslíš?!” povedali sme úplne naraz. Keď nám to doplo sme sa obaja otočil na druhú stranu. Po chvíľke sme sa naraz na seba pozreli. Fajn toto ma už prestáva baviť!

„Fajn. Tak začnem ja. Čo si o sebe myslíš sakra?! Vytiahneš ma z triedy, zastavíš so mnou uprostred chodby, potom to vyzerá ako keby sme sa bozkali, a nakoniec ma vezmeš na ruky. No keby na ruky. Ale nie ty si ma prehodil rovno cez plece!” rozkrikovala som sa keď sme stáli pred školou.

„No dovoľ? Mne si skoro rozjebala nohu!” pokúšal sa o obranu.

„Môj zlatý. Nezabudni že si ma ňou chcel potknúť. Ty džentlmen.” dúfam že ste tu iróniu v mojom hlase počuli.

„Och bože. Takže nakoniec som tu ja ten zlý?” spýtal sa a priklonil hlavu k mojej.

„Nie! Pretože ty si ten zlý od začiatku!” povedala som mu otočila sa na päte a šla do školy. Ešte niečo hovoril ale ja som mu ukázala prostredník a už sa viac o konverzáciu nepokúšal.

Tak som si to našľapala do triedy. Cestou ma samozřejmě museli sprevádzať divné pohľady. Strašne som niekomu mala chuť vlepiť. Akože poriadne. No čo ma najviac naštvalo a prekvapilo bolo to čo spravili moji spolužiaci. Keď som prekročila prach našej triedy ozval sa hlasný tleskot. To nemyslíš vážne. Fakt? Vole! Samozrejme po celej triede sa ozývali aj hlášky typu Kedy budú deti?, Mohol ťa pretiahnuť rovno vonku, a tá najlepšia hláška...

„Máme tu nový pár!” postavil sa predomňa a ukázal na mňa. Začala som pomaly s ironickým úsmevom kráčať k svojmu miestu.

„Nikdy sme neboli a nebudeme pár!” povedala som naštvane no stále s kľudom.

„Táákže áno.” uškrnul sa.

„Nerozumieš slovu NIKDY kurva?!” vybehli sme na neho s Alexom naraz. Keď som si to uvedomila trochu som sa pre seba usmiala no nevedela som že si to vsimnú aj ostatný.

„Ahaa niekto sa tu začal červenáť!” podjebol do mňa Kail. (spolužiak)

„Si mŕtvy.” príjemne som sa naň pousmiala.

Každý vie že keď sa príjemne a úprimne usmievam a pritom hovorím niečo ako: si mŕtvy, zabijem ťa, rozbijem ti hubu alebo zmlátim ťa. Väčšinou ten konkrétny nedopadne dobre. A v tomto prípade to bol Kail.

„Uuuh...” zahučal Lukáš zo zadu.

„Chceš být 2?” otočila som sa naň a v tom vošla do triedy učiteľka.

S paní Robertsovou sa máme veľmi "radi". A ja som vedela že som s touto hláškou veľmi nevyhrala. Vždy vyhrála bola mladá dokonca v mojom veku. No ok bola trošku staršia ale chápete. Boli sme ako spolužiačky týkali sme si. Nevadilo jej to a ja som s tým bola vpohode. Mám ju rada lebo je to drsná koža. No niekedy ma fakt naštve.

„A ty budeš prvá v skúšaní však, Mia?” prekrútila som očami a šla pomaly akože veľmi pomaly k tabuli. Ona si sadla za katedru a príjemne sa na mňa usmievala.

„Prečo?” zastavila som sa v strede cesty.

„A ty mi vieš povedať prečo som tu?” zatvarila sa nechápavo.

„Lebo ma chceš týrať?” keď som to povedala zatvarila sa zranene no hneď potom sa spokojne s úsmevom oprela o stoličku.

„Síce správne ale stále to nestačí na jednotku. A bez jednotky ťa na miesto nepustím takže choď a snaž sa ak chceš sedieť na svojom mieste... A nie pri Alexovi.” hneď keď som to počula som sa čo najrýchlejším krokom ku tabuly. Samozrejme že sa trochu uchechtly.

„Haha veeľmi vtipné.” zaškerila som sa nich. Pozrela som na ňu. Mimochodom volá sa Alica.

„Tak začni.” povedala a oprela sa znova o operadlo stoličky.

„Buď otázky alebo si idem sadnúť.” prekrížila som ruky na hrudi a oprela sa o tabuľu.

„K Alexovi? Kľudne.” usmiala sa.

„Ty si horšia než všetci ostatný.” ukázala som na triedu. A ona sa na mňa so súcitom pozrela. A my sme vedeli čo to znamená.

„Ďakujem.” povedala som pošepky no aj tak to bolo počuť po celej triede. Zatvárili sa síce divné ale mne to bolo jedno, a Alici tiež.

„Tak akú tému?” spýtala som sa jej premotivovane som na ňu pozrela. Hneď začala listovať učebnicu. Zamyslela sa a chvíľku pozerala do okna.

„Oukej, tak teda, povedz mi niečo o krvi. Hoci čo. Aké tam sú látky atď. šak vieš...” len som prikývla a začala rozprávať...

„Nook veď to vieš. Tak prečo nikdy nechceš odpovedať?” zmyslela sa nahlas.

„Lebo ma to nebaví?” zazrela som na ňu nechápavo.

„A prečo si to spravila teraz?” spýtala sa ma nechápavo.

„Fakt také debilné otázky? To nemyslíš vážne.” prekrížila som očami. No odmietala som odpovedať. Fakt je že nechcem aby to vedeli ostatný. A jej by som to kľudne povedala.

„Ale aj mňa by to celkom zaujímalo.” zamyslel sa Filip.

„Tak si to vyhľadaj v googli!” zaškerila som sa naň a šla si sadnúť na svoje milované miesto pri Nine. Alica sa postavila k tabuli a začala prezentovať nové učivo....

Konečne zvonilo. Ja som sa ako prvá postavila a vybehla z triedy. No skoro lebo ma Alica zastavila.

„Inak Mia! Máš jednotku a mala by si odpovedať častejšie, aj na iných hodinách!” zakričala na mňa a ja som jej prikývla. No obe sme vedeli že to tak nebude.