Only one signature... 1

stávka

Ráno sme sa zobudili v rovnakej polohe, ako sme zaspali. On zrejme ešte spal, tak som ho teda nechcela rušiť a veeľmi pomaličky, som sa snažila vyliezť z postele. Keď už som bola len centimetre od výťaztva, moja snaha sa vyparila. Pritiahol si ma k sebe znova, ako nejakého plyšového medvedíka.

„Ty mi nikam neutečieš. Dnes sa chcem s tebou váľať v posteli." povedal, tým príliš sexi chrapľavým hlasom.

„No jasné, a kto bude robiť?" uchechtla som sa.

„To mi je úplne jedno. Ale ja si toto ráno chcem užiť, s tebou. Takže tu pekne ostávaš a budeš sa so mnou mazliť až pokiaľ ti nedovolím odísť." usmial sa na mňa, a vlepil mi malú pusu na čelo.

Ešte viac si ma pritlačil na svoju nahú, pevnú, mužskú hruď. Dokonca až tak, že som nevedela skoro dýchať. Pozrite, mne to tiež nejak špeciálne nevadilo. Bola som spokojná, lebo som mala všetko čo som chcela. Objatie, mazlenie, teplo, a leňošenie. Proste, čo viac si priať??!

„Dobre. Nemám s tým problém. Ale ver, že keď už zaspím, tak ľahko ma neprebudíš." chcela som ho upozorniť, no jemu, v mozgu ostala len tá posledná časť.

„To nie je problém! Pretiahnuť ťa môžem aj v spánku."

„Idiot." prehodila som si cez jeho hruď ruku a tak sme znova zaspali.
Aký sme zlatý, že??

CHRISTIAN'S POV

V tej chvíli som nechcel nič iné, len ju cítiť. Cítiť jej jemnú teplú pokožku na tej mojej. Ja som sa po asi pol hodinke zobudil, a ona ešte spala. Ako som už vravel, vyzerá tak nežne a nedotknuto keď spí. Až sa jej bojím dotýkať. Neviem čo mi je, ale najlepšie sa cítim keď jej hladkám brucho. Vždy keď sa jej tam dotknem, cítim tlkot jej srdca, ako dýcha, a mám pocit, že je vporiadku a bezpečí, v bezpečí pri mne. Len som ju hladkal po ruke, ktorú mala voľne položenú na mojej hrudi a znova som premýšľal.

Budem úprimný, počúval som ako sa rozprávali s Karin o deťoch. Počúvali sme všetci. Je to veľmi vážna téma. Horšie na tom bolo to že Karin, mala pravdu. Mi potomka potrebujeme. Len by som chcel vedieť prečo? Prečo nechce mať dieťa? Žeby ho mať nemohla? Ale nie, to je blbosť. To by mi Harry určite povedal. Možno má len strach, ale z čoho? Že nebude dobrá matka? Nemyslím si.

Zrazu sa vyrazili dvere od našej izby. Stála tam Karin s Oliverom. Pozrel som na nich pohľadom: čo tu kurva chcete?!! Karin mi ukázala na hodinky. Bolo 10:45. Tak sme sa tam začali "hádať" pomocou rúk, aby sme nezobudili Jasmín, ktorá si tam pokojne spala. No zrazu sa začala otáčať, a úplne celého ma uväznila. Dobre, už viem ako sa cíti ona, keď ju silno objímem. Síce je ľahká ako pierko, no nohy si obmotala okolo tých mojich tak, že som sa len ťažko vedel pohnúť. Len som im rukou ukázal aby odišli. Nakoniec som ich odtiaľ nejako vyhnal.

Znova som sa na ňu zapozeral. No mementálne to boli jej pery. Mala ich tak jemné, že som sa ich musel až dotknúť, aby som zistil, či naozaj existujú. Ja viem, všetci vieme, že je to len výhovorka!! Ale pššššt!

„Čo robíš prosím ťa?" zrazu sa ozvala, a ja som okamžite stiahol ruku.

„Nič." zahral som sa na debila.

„Oukej... Nechceme už vstať?" fajn, čakal som skôr, že sa mi vysmeje alebo niečo také, ale dobre.

„Ak chceš, môžme."

„Vstávamee!!!!" Karin s krikom rozrazila dvere. Chalani nabehli do izby, a odtiahli asi všetky existujúce závesy.

„Nieee!!" bolestne vykríkla Jasmín, keď ucítila silné slnečné lúče.